Neviem, ako dlho som spal, no keď som otvoril oči, naskytol sa komický obraz. Z prednej časti električky kráčal smerom dozadu nevidiaci pán. Ako tak pomaly išiel pomedzi sedačky a ťukal svojou paličkou, ľudia vstávali a uvoľňovali mu miesta. No akosi pozabudli uvoľnené miesta ponúknuť a on v hluku električky pravdepodobne nedokázal identifikovať, či išlo o bežný pohyb, alebo ho niekto púšťa sadnúť. Až za prostrednými dverami sa odrazu vystrčila ruka a pomohla mu nájsť voľné sedadlo. Skôr, než si sadol, zazubil sa smerom k svojmu „záchrancovi“ a prehodil: „Proti oknu tie sedadlá človek nejako horšie vidí. To kvôli silnému svetlu.“ Okamžite som si spomenul na náš nedávny experiment na etickej výchove.
Tí dvaja sa dali do reči. Počul som ako pán s bielou paličkou rozprával o tom, aké to bolo hádzať granátom na telesnej výchove a nedokázať si predstaviť, ako ďaleko je vzdialenosť, ktorú hlásil učiteľ. Ako raz dokázal v behu preskočiť zábradlie na električkovej zastávke keď bol mladý. Napokon s úškrnom okomentoval aj to, ako ho ľudia v snahe pomôcť mu niekam sa dostať, chytia za ruku, v ktorej drží paličku. „Je to, akoby vám niekto chcel niečo ukázať, no zakryl by vám oči. Odrazu sa rozosmial a dodal: „Ale to ešte nič nie je, minule sa ma akísi ľudia snažili zdvihnúť a naložiť do autobusu, akoby som bol imobilný.“ (Napadlo mi, že toto musím povedať mojim žiakom. Teda akože, aby v snahe pomôcť nenakladali nevidiacich do autobusov :o)
Začalo sa mi zasa driemať. Ešte som zachytil čosi o návšteve mestskej knižnice, čo ma trochu prekvapilo, ale v zápätí prišlo vysvetlenie, že si pán ide vypožičať literatúru vo forme nahrávok...
...zobudil som sa až temer na konečnej. Miesto, kde pred tým sedel pán s bielou paličkou, bolo prázdne. Pri spomienke naňho mi hlavou preblesla ešte jedna vec, ktorú nesmiem zabudnúť povedať mojim prďolákom v škole...
...nech nám život rozdá akékoľvek karty, je iba na nás, či budeme šťastní...