Andrej Kiska, 2.2.1963, vyštudoval mikroelektroniku na EF SVŠT v Ba, skončil 1986, do 1990 projektant, 1990-1992 USA, potom podnikanie spolu s bratom a bratrancom, najskôr zlaté šperky- výroba, dovoz, veľko a maloobchod, potom finančné systémy... v roku 2005 predal Triangel a Quatro a následne založil s priateľom Dobrého anjela...
Aké dieťa bol Andrej Kiska?
Myslím si, že trošku tvrdohlavé a zanovité. Mal som síce matematické nadanie, na základe ktorého ma zaradili do matematickej triedy, no nesprával som sa ako typický bifľoš. Keď sa teraz pozerám na vtedajšieho seba, tak mi je tých mojich rodičov ľúto. Nebol som až taký jednoduchý týpek. Taký tvrdohlavý. Na druhej strane som nebol ani žiaden výtržník, či lump. Jasné, občas sme fajčili špaky, čo sme pozbierali na ulici, ale inak nič také hrôzostrašné (smiech:)
A čo keby som sa spýtal z pohľadu učiteľa? Momentálne ste úspešný človek a mňa zaujíma, ako ste prosperovali v škole?
Určite som nepatril k najlepším žiakom. Ani na základnej, ani na strednej, ba a ani na vysokej škole som nepatril medzi tú bifľujúcu sa elitu.. možno som bol trochu taký lídrovský typ, ktorý dokázal stiahnuť partiu, ale nedá sa povedať, že by som bol nejaký exot a že by som tým nejako vynikal :)
A vrámci triedneho kolektívu? Skôr "out", či "in"?
Bol som v tom triednom jadre, ktoré viac menej určovalo, kam sa pôjde a čo sa bude robiť.
Napísali ste knižku Cesta manažéra z pekla, kde sa veľmi pekne vyjadrujete o svojich rodičoch. Prečo?
Doma som nikdy nezažil rodinnú hádku. Rodičia na nás rodičia nekládli svoje problémy. Obaja boli učitelia. Nepatrili sme teda medzi bohatých ľudí, no i tak sme mali na výlety a chodenie na plaváreň do Ružomberku. Raz, keď bola plaváreň v Ružomberku zatvorená, vzali nás dokonca až do Žiliny. Pamätám si to do dnes. S rodičmi sme nikdy neboli pri mori, ani na nejakých luxusných dovolenkách, no aj tak mi to ani moc nevadilo. Zostal vo mne pocit z tých spoločných chvíľ pohody a srandy, ktoré sme zažili spolu, ako rodina a bolo to fajn. Mne je vždy ľúto tých detí, ktoré čosi podobné nezažijú. Sú potom často problémové, pričom za starosti, ktoré spôsobujú okoliu, vlastne ani nemôžu.
Akým rodičom ste vy? Snažíte sa aj vy vytvoriť podobnú pohodovú atmosféru?
Určite som citlivý na to, keď sa pred deťmi schyľuje k nejakej rodinnej búrke, alebo ak chcete, zvyšuje sa hlas. Som na to citlivý, vadí mi to a snažím sa to v rámci možností eliminivať. To sa mi práve nepodarilo zvládnuť v mojom prvom maželstve. Vzorec z druhej strany nefungoval podobne a aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme to nedokázali s manželkou vtedy prekonať.
Máte kontakt s prvou rodinou?
Áno, teraz je to fajn. Tesne po rozvode to bolo horšie, vtedy to bolo všetko čerstvé, ale teraz máme veľmi pekný vzťah.
Zaujala ma situácia, keď ste vycestovali do USA za zárobkom a tesne po návrate ste prišli temer o všetko. Ako sa dá podobná situácia ustáť?
V živote sú skrátka situácie, keď nič iné, ako vydržať, neprichádza do úvahy. Nie je kam cúvnuť. Čo iné, ako pozviechať sa, môže človek spraviť? Patrím medzi ľudí, ktorí majú v hlave vždy nejaký záložný plán. A ak ho aj nemajú, ich hlava ho veľmi rýchlo dokáže v krízovej situácii urobiť. Keď sa niečo skončí (či už úspešne, alebo neúspešne), dokážem veľmi rýchlo zanalyzovať situáciu a postaviť nový cieľ.
Pýtať sa človeka, ktorý stvoril Dobrého anjela na vieru, asi nedáva príliš zmysel. Ale predsa, skúsme to. Vy a viera?
Verím, že existuje stvoriteľ a súčasne verím, že sa nám vráti každé dobro i zlo, ktoré sme vykonali.
Ak sa povie biznis, v hlavách ľudí zasvieti červené svetielko s nápisom obchod. Alebo ak chcete, dobrý obchod je malý vklad a veľký zisk. Ako tento postoj môže ísť dokopy s charitou?
Ale veď dobrý biznis je už sám o sebe charitou. Vytvorte firmu s dobrými podmienkami a príjemnou klímou v časti krajiny s veľkou mierou nezamestnanosti a už konáte charitu. Najvyšší stupeň charity je pomôcť človeku, aby nepotreboval charitu. Dobrý biznis by mal byť charitou, lebo napĺňa nie len potreby biznismana, ale aj potreby druhých.
Za akých podmienok sa zrodil „Dobrý anjel“?
Prišla situácia, keď som mal možnosť veľmi výhodne predať svoje podiely v podnikoch. Až natoľko výhodne, že som z predaja dokázal nielen zabezpečiť rodinu do konca života, ale i poskytnúť nemalý finančný obnos na charitu. Takúto šancu spraviť svoj život zmysluplnejší nemá mnoho ľudí a ja som sa rozhodol nepremárniť ju. Otázkou bolo len to, akým smerom sa v charite uberať. Návrhov bolo viac, no napokon sme sa spolu so svojim priateľom rozhodli pre boj s rakovinou.
Čo bolo v tomto projekte pre Vás najťažšie?
Nedôvera. Ani lekári nám sprvu neverili. Mysleli si, že ideme ponúkať nejaký „výhodný obchod“. Napokon sa to však podarilo a teraz sme tomu radi.
Nejaký čas som robil na detskej ortopédii, kde som stretával mnoho detí s osteo-sarkómom. Pamätám si chvíle bezmocnosti, hnevu a smútku, keď si tá potvora rakovina brala mojich priateľov a nikdy sa nikohoho nepýtala, či smie... Ako sa vy vyrovnávate s tými príbehmi, ktoré nedopadnú dobre?
Ten smútok ma ženie vpred. Je zdrojom mojej energie. A tiež nesmieme zabúdať na množstvo príbehov, ktoré dopadnú dobre. Veď veľké množstvo detí sa vylieči.
Je projekt „Dobrý anjel“ Vaším vrcholom? Celoživotným dielom?
Nie, už mám v hlave aj ďalšie nápady a myšlienky, lebo na Slovensku ešte stále zbytočne umiera príliš mnoho detí...
Má priateľ „Dobrého anjela“ z niečoho strach?
Samozrejme. Asi hlavne o zdravie a život svojich detí a rodiny. Strachu sa nepoddávam. Iste, viem o ňom a nepotláčam ho. Snažím sa ho prijať do svojho každodenného života.
A čo nepriatelia?
Našim najväčším nepriateľom je naša vlastná myseľ...
Predstavme si, že som dobrodruh (čo aj som :), hľadajúci peklo, kam sa mám vybrať?
Do vlastnej hlavy. Ale nebuďte veľmi prekvapený, ak tam nájdete okrem pekla, aj nebo...
Ďakujem za rozhovor.
Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Andrej Kiska v prepise nič nezmenil.
- - -
Poznámka autora:
...každý z nás môže byť anjelom...stačí si ľahnúť do snehu...
