Môj život je o ničom

Autor: Dávid Králik | 3.5.2011 o 22:22 | (upravené 4.5.2011 o 6:58) Karma článku: 20,90 | Prečítané:  8112x

Začalo sa to všetko už v pôrodnici. Narodil som sa a mal som na hlave veľké h****. Iní novorodenci boli malí, milí, voňavučkí, chutnučkí a ja... no nič... Potom detstvo... tiež nič moc. Naši sa rozviedli, keď som mal asi desať. Žili sme ako samorasty a ak sme aj mali na niečo talent, istotne nebol rozvíjaný. Prišla povinná školská dochádzka. Hm, ani tu som sa nejako nezaskvel. Taký priemerný žiak, učiteľka si dokonca predvolala rodičov, aby im oznámila, že majú doma hlúpe dieťa... následne som sa stal priemerným študentom, pričom som "študentskú kariéru" zakončil nepopulárnou pedagogickou fakultou. Oženil som sa. Poviem vám, že veľa nechýbalo a s kým som sa oženil, s tým som sa skoro aj rozviedol... Máme dve deti. Sú to baby, ako remeň a tie ich hádky sú niekedy fakt neznesiteľné... Keď som mal dvadsaťpäť, prišiel som o najlepšieho priateľa... len a len kvôli tej mršine rakovine... pár rokov som vykonával jedno z najmenej "in" zamestnaní, ktoré na Slovensku máme. Ak neviete, o čom hovorím, hovorím o učiteľovaní... A teraz som v IUVENTE, príspevkovej organizácii ministerstva školstva. ...hm, podčiarknuté a sčítané... hotové terno. Život je, priatelia, na milú Jarmilu....

Začalo sa to všetko už v pôrodnici. Narodil som sa a mal som na hlave veľké h****. Iní novorodenci boli malí, milí, voňavučkí, chutnučkí a ja... rovnako ako ostatní v danej pôrodnici, mal som úplnú starostlivosť sestričiek a lekárov a mojej maminy... zatiaľ čo o pár tisíc kilometrov ďalej, kdesi v Afrike, umierali moji rovesníci, lebo mali omnoho menej...

Naši sa rozviedli, keď som mal asi desať. Žili sme ako samorasty a ak sme aj mali na niečo talent, istotne nebol rozvíjaný... Raz som skúšal vyrobiť osvetlenie na akvárium. Vzal som žiarivku a chcel k nej priložiť dva drôty, ktoré som predtým pichol do zásuvky. Všetko sa zatriaslo. Drôty som nedokázal pustiť a triaslo ma to ďalej. A stále... Všade bola tma. Neviem, kde som. Kráčam ulicou a prekvapene sledujem, že sa v našom baráku nikde nesvieti. Asi skrat... tuším pri mne stáli všetci svätí a hádam aj pár čertov navrch, lebo inak si neviem celkom dobre predstaviť, ako som to mohol prežiť...

Prišla povinná školská dochádzka. Hm, ani tu som sa nejako nezaskvel. Taký priemerný žiak, povedal by som. Pani učiteľka si dokonca predvolala rodičov, aby im oznámila, že majú hlúpe dieťa... mal som zlé známky a len tak zo špásu som si dal prihlášku aj na gymnázium (mal som dve prihlášky: jedna na spomínané gymnázium a druhá na dvojročnú učňovku :). Motyka vystrelila a oni ma vzali na gympel. Po gympli som zmákol aj výšku :)

Oženil som sa. Poviem vám, že veľa nechýbalo a s kým som sa oženil, s tým som sa skoro aj rozviedol...Som sa pred časom zbláznil a urobil som hróóóznu hlúposť. Lenže moja žena, namiesto toho, aby ma kopla do zadku a poslala do čerta, nevzdala to...je to skvelá ženská a je moja :)

Máme dve deti. Sú to baby, ako remeň. Tie ich hádky sú niekedy fakt neznesiteľné... než sme sa vzali, lekári nám sväto-sväte tvrdili, že nebudeme mať vlastné deti. A potom prišla Viki a nezabudnuteľný výraz Barunkinho gynekológa. Cha a až vám opíšem, ako sa tváril, keď sme tam dorazili s infoškou, že to vyšlo aj druhý raz. Ten nešťastník, že reku to nie je možne, že toto vraj už prekročilo všetky hranice možností tohto sveta :)

Keď som mal dvadsaťpäť, prišiel som o najlepšieho priateľa, len a len kvôli tej mršine rakovine... v deň, keď mal pohreb, som mal presne dvadsaťpäť... v noci pred pohrebom mi vo sne povedal, že smrť neexistuje...

Pár rokov som vykonával jedno z najmenej "in" zamestnaní, ktoré na Slovensku máme... bol som učiteľom... vlastne nie! bol som (m)učiteľom, ktorý dosiahol práve na tejto pozícii neuveriteľne vysoké postavenie v spoločnosti, ako i veľmi dobré finančné ohodnotenie a denne pociťoval nemalý obdiv a úctu...

...a teraz som v IUVENTE... príspevkovej organizácii ministerstva školstva... kopa byrokracie a k nej ešte väčšia kopa byrokracie... no hotové terno... a ...po prvýkrát v živote mám pocit, že môžem zmeniť viac, než len dianie v jednej jedinej triede...

Intro: (Vesničko má středisková): "Někdy ráno mám pocit, že už ani nevstanu" "Ale nakonec vstaneš, ne?" "Jo, poněvač musím". "Tak co si stěžuješ, jsou takoví, co nevstanou"...

Začalo sa to všetko už v pôrodnici. Narodil som sa a mal som na hlave veľké h****. Iní novorodenci boli malí, milí, voňavučkí, chutnučkí a ja...rovnako ako ostatní v danej pôrodnici, mal som úplnú starostlivosť sestričiek a lekárov a mojej maminy...zatiaľčo o pár tisíc kilometrov ďalej, kdesi v Afrike, umierali moji rovesníci, lebo mali omnoho menej...

...som si po sebe prečítal týchto pár riadkov...a nezostáva iné, než "vziať perex späť" a povedať..."môj život je krásny!"...

...a aký je ten váš?...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?