Республика Татарстан: Казан

Autor: Dávid Králik | 30.5.2011 o 20:20 | Karma článku: 12,15 | Prečítané:  2369x

Je krátko po ôsmej. Ulica je zaliata ranným slnkom, ktoré sa nenútene venuje črepinám z fliaš od piva, porozhadzovaným všade navôkol. Kde tu sa objaví žobrák. Zametači sa snažia rýchlo odpratať všetko to nepotrebné sklo. Chvíľu ich pozorujem. Pracujú mechanicky z každého pohybu je jasné, že túto činnosť vykonávali najmenej tisíckrát..Moju pozornosť upútal mladý pár. Žena tlačí kočík s uplakaným krpcom. Vedľa nej kráčajú muž a syn. Otec na čosi ukazuje a pritom horlivo vysvetľuje. Syn chápavo prikývne..

20.JPG

Mal som vtedy asi šesť, či sedem a išli sme zo školy do čarovného lesa. Bol to program ku dňu detí. Cestou späť som nejakým nedopatrením nezbadal, že všetci vystúpili, lebo bolo treba prestúpiť. Keď som o chvíľu zistil, že sú okolo mňa samí cudzí ľudia, strašne som sa preľakol. Neviem prečo, ale nezačal som plakať. Len sa mi rozbúchalo srdce. Po chvíli som začal oslovovať ľudí, či mi nevedia poradiť, ako sa dostanem do Dúbravky. Poradili. Prestúpil som teda na správny spoj. Práve, keď som vystupoval z autobusu neďaleko nášho paneláku, vystupovala triedna aj s mojimi spolužiakmi z električky. Vtedy som nechápal som, prečo mi tak hrozne vynadala...dnes už to chápem...mala strach...

0.JPG

Mladý pár sa mi stratil z dohľadu. Míňam miestny MC Donalds. Na stoličke pred ním sedí spiaci mladík a vedľa neho je poloprázdna fľaša vodky. Ľudia okolo neho chodia, ako by tam nebol..ako by bol tá stolička prázdna.."Asi je neviditeľný a jediný, kto ho môže vidieť som ja," napadne mi..

17.JPG

 Toto sa muselo stať, keď som bol starší, hádam tak desať, jedenásť rokov. V telke išiel nejaký film o horolezcoch. Muselo to byť v pondelok, stredu, alebo piatok podvečer, lebo v tieto dni sme mávali tréningy. Povedal som otcovi, že nepôjdem na tréning, lebo to chcem vidieť. Veľmi sa vtedy nahneval a odišiel..vtedy som to nechápal...dnes už to chápem...jednoducho bol presvedčený, že konám nesprávne...

2.JPG

Prechádzam popri starenke v kroji. Stojí vedla pohostinstva...zhovára sa svojim vnukom. Moja poslabšia ruština stačí, aby som porozumel.."Takže mama dnes ku mne nepríde?" Je sklamaná. Vidím to na nej. Celá sa odrazu zhrbí a zostarne najmenej o sto rokov. Je mi jej ľúto, a tak rýchlo kráčam preč...

3.JPG

Mohol som mať asi sedemnásť. Děda mal infarkt a odviezli ho do nemocnice. Sedel som v sade, kde sme pred tým mávali cez deň ovce a uvažoval som, čo sľúbiť Bohu, aby to děda prežil..už si nepamätám, čo som mu sľúbil, ale zrejme som to splnil a Boh tiež dodržal svoje slovo, lebo děda sa o nejaký čas vrátil...bol som ateista a predsa som prosil Boha o pomoc. Vtedy som nechápal, prečo...dnes už to chápem...zúfalstvo a bezmocnosť nás často primejú urobiť niečo, čo by sme od seba nikdy nečakali...

14.JPG

Akýsi žobrák zbiera špaky. Nie všetky. Niektoré odhodí naspäť na zem. Vždy sa najprv na zodvihnutý špak pozrie a vyhodnotí, či ešte zostal v bielej časti nejaký použiteľný tabak. Vhodné špaky potom opatrne vhadzuje do mikroténového vrecka...

5.JPG

Po infarkte mal děda zakázané fajčiť... Spočiatku sa zdalo, že to aj dodržiaval, no postupne sme stále častejšie cítili, že z neho cítiť cigarety. Raz som ho videl, ako zbieral na dvore špaky. Babička potom povedala, aby sme akože zabudli nejaké cigarety položené na okne...vtedy som nechápal prečo...dnes už to chápem...mala ho príliš rada, než aby ho nechala takto sa správať...

12.JPG

Prichádzam ku Kazanskému Kremľu. Strážnik vonku fajčí. Spýtam sa po anglicky, či je možné vojsť. Zjavne mi nerozumie, ale i tak mávne rukou. Vchádzam veľkou bránou. Naľavo je malá unimobunka, pred ktorou sedia traja muži a popíjajú vodku. O kúsok ďalej je niekoľko sôch. Pri každej stojí tabuľka s nápisom, oznamujúcim zákaz chytať vystavené exponáty. Pri soche párnokopytníka sa zastaví turista. Chvíľu si sochu obzerá, no potom sa jej začne dotýkať. Najprv opatrne, akoby ju nechcel vyľakať. Postupne sa osmeľuje a dotýka sa sochy stále smelšie. Odrazu ma spozoroval. Otočil sa a rýchlym krokom sa vybral smerom k východu...

11.JPG

Mohol som mať vtedy asi dvadsať. Bol som v Poříčí na prázdninách. Večer som sa chystal s kamarátmi do neďalekých Strakoníc na disco. Nemám vraj prísť veľmi neskoro, lebo druhý deň skoro ráno pôjdeme na družstvo hádam kvôli husiam, či sliepkam...Veľa sme pili a ja som už nevládal ísť večer naspäť. Vrátil som sa na ďalší deň tesne pred poludním. čakal som, že dostanem vynadané, ale nič také sa nestalo...všetci jednoducho mlčali...a bolo to hrozné ticho..bolestivé...vtedy som nechápal, prečo nekričia, prečo mi nenadávajú, prečo?...dnes už to chápem...niekedy je sklamanie tak veľké, že niet dostatočne mocných slov...vtedy príde na rad ticho...

8.JPG

Opúšťam Kazanský Kremeľ. Takmer nevnímam okolie. Som príliš zamestnaný sebou a svojimi spomienkami. Prechádzam okolo kostola. Zvony začnú hlasno biť.

9.JPG

...je ešte mnoho vecí z môjho detstva a mladosti, ktoré nechápem...ale o tom hádam niekedy nabudúce...bolo to pekné ráno...

 

...venované mojej žene, Barbare...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?