hovorili mi, že...

Autor: Dávid Králik | 13.6.2011 o 12:12 | (upravené 13.6.2011 o 13:01) Karma článku: 23,01 | Prečítané:  13248x

Mal som asi deväť a hovorili mi, že zo mňa bude murár. Rodičom k tomu dodali, že nech si z toho nič nerobia, lebo naša spoločnosť aj murárov potrebuje...

...neveril som im, a tak som po skončení základnej školy šiel na "gympel", kde som sa dokoca jeden rok "hecol" a mal som samé jednotky :) Po gympli som celkom s prehľadom zvládol aj "výšku".

Skončil som Pedagogickú fakultu UK v Bratislave a išiel som učiť. Keďže som bol už v tom čase ženatý so záväzkom, dal som si žiadosť o učiteľský byt. Hovorili mi, že byt nedostanem, nakoľko sa už pekných pár rokov žiadne byty učiteľom neprideľujú. Neveril som im a dal som si oficiálnu žiadosť na všetky adekvátne miesta v Bratislave a okolí. Tri mesiace po nástupe do zamestnania som dostal trojizbový byt vo Vištuku. Síce len do prenájmu po dobu môjho pôsobenia v tejto malebnej dedinke, ale predsa - dostal som služobný byt :)

Začínal som učiť plný ideálov. Chodil som s chalanmi ráno pred školou hrávať futbal, občas sme sa chodili učiť do lesa, vymýšľal som rozličné netradičné hodiny, snažil sa žiakov zaujať...Hovorili mi, že ma systém zvalcuje. Vraj som ešte mladý, ale časom pochopím, že klasika je aj tak to najlepšie a nevyhnem sa vyhoretiu a splynutiu s davom...neveril som im a až do poslednej chvíle svojho pôsobenia v škole som ostal veselým bláznom...

V škole sa mi páčilo a užíval som si to. Hovorili mi, že ak zostanem v škole, budem mať smiešny príjem a nulovú spoločenskú prestíž..neveril som im, postupne som sa vypracoval a môj plat na súkromnej škole bol veľmi slušný. Čo sa týka úcty zo strany verejnosti, nepamätám si, že by so mnou niekto niekedy hovoril s nedostatkom úcty, či dokonca nebodaj s dešpektom...

Začal som robiť na národnom projekte, v rámci ktorého chceme neformálne vzdelať niekoľko tisíc mladých ľudí. Hovorili mi, že sa nám na vzdelávačky nikto neprihlási...práve počúvam kolegyňu, ktorá konštatuje, že na jedno z prvých vzdelávaní, ktoré prebehlo minulý víkend, prišli namiesto pôvodne prihlásených osemnástich frekventantov, dvadsatištyria. Skomplikovalo to síce trochu situáciu, lebo bolo treba narýchlo dokúpiť kancelárske potreby, ale nakoniec sme to zvládli a všetko dobre dopadlo.

Hovorili mi...UŽ DOSŤ! Je príliš ľahké nechať hovoriť druhých. Je príliš pohodlné uveriť, že ja nič nezmôžem proti zabehnutému systému a spoločnosti ...a osudu...

Vlastne som len chcel...Ľudia toho narozprávajú až-až...netreba veriť všetkému :)

 

Ps: Aby to nebolo len o mne...

Barunka mala v mladosti zdravotné potiaže... hovorili nám, že zrejme nebudeme mať vlastné deti. Vraj by to možno šlo, ak by išla Barunka na operáciu. Neverili sme im a tri mesiace po svadbe sa v brušku maminy objavila Viki ...a asi dva roky na to aj Veri...ako som už naznačil, netreba veriť všetkému, čo sa hovorí :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?