Anton Urban o vlaku, ktorý spieval a veľmi to bolelo

Autor: Dávid Králik | 13.9.2011 o 5:45 | (upravené 19.9.2011 o 19:50) Karma článku: 9,80 | Prečítané:  2004x

O tom prečo a ako nosili dievčatá v ich dome kabelky... O tom, ako sa vozil na nemeckej sajdke krátko predtým, ako ju pochovalo ruské lietadlo... O tom, prečo je zaviazaný pani Strakošovej... A napokon aj o tom, že nie len Jožo Ráž nevie byť sám...

Slovan - Červená hviezda, radosť po góle Slovana, v objatí A. Urban a M.VičanSlovan - Červená hviezda, radosť po góle Slovana, v objatí A. Urban a M.VičanFoto archív A.U.

Anton Urban, 16. január 1934, Kysak. Keď mal sedem, zomrel mu otec. Mamička sa s ním a jeho piatimi súrodencami presťahovala do Bratislavy. Do Kysaku sa vrátili v roku 1944, keď začalo bombardovanie Bratislavy. Hneď po skončení vojny sa vrátili späť do Bratislavy a spolu s ďalšími šarvancami začal hrať za žiacky tím ŠK Bratislava (Predchodca dnešného ŠK Slovan). O necelých dvadsať rokov stál s kapitánskou páskou na stupňoch víťazov v Tokiu, kde Československo získalo neuveriteľné striebro.

 

Mám z Vás trošku trému a všetky otázky, ktoré mi napadajú, mi prídu trápne a hlúpe. Môžeme namiesto otázok iba tak pokecať?

Samozrejme. A o čom?

 

O dievčatách...

V Bratislave, ešte za Slovenského štátu si pamätám, ako som začal chodiť do školy. Býval som v starom meste. V dome, kde sme bývali, bolo mnoho Židov. Židovské dievčatá nosili kabelky tak zvláštne, viete? Ony si ich držali omnoho vyššie, než je prirodzené. Vtedy som tomu nerozumel, dnes už viem. Zakrývali si hviezdu. Krivdu... A potom prišiel deň, keď zostal dom takmer prázdny. Nechápal som, čo sa stalo. Vraj odišli za prácou. Až omnoho neskôr som sa dozvedel skutočnú pravdu.

2.JPG

(Pán Urban s denným menu ukazuje, ako to bolo s tými dievčatami a ich kabelkami)

 

O partizánoch...

Raz som videl šiestich, či ôsmich partizánov pri kysackom moste. Ich kone, ktoré mali do krvi doráňané nohy, dodnes si pamätám, že im trčala živina kdesi nad kopytami. Aj oni boli v strašne zúboženom stave..

 

O vojne...

Videl som naživo tanky aj stíhačky. Ruské aj nemecké. Už podľa motorov som ich dokázal rozoznať.

Občas sme chodili s vojakmi na ryby. Jednoducho hodili do vody granát a ten výbuchom zabil mnoho rýb. My, malí šarvanci, sme naskákali potom do vody a vyhadzovali úlovky na breh.

 

Bavíme sa o Rusoch, či Nemcoch?

Boli tam chvíľu jedni, potom druhí. Podľa toho, ako išiel front. Bavíme sa aj o jedných aj o druhých (smiech).


O nebezpečenstve...

Raz som naskočil nemeckej hliadke na sajdku. Odrazu začala paľba. Boli to ruské lietadlá. Ani neviem ako, zoskočil som a šprintoval domov. Naraz som počul neuveriteľný výbuch a keď som po nálete išiel k miestu výbuchu, videl som tam prevrátenú sajdku a zasypané mŕtve telá. Na svahu, priamo nad nimi vybuchla bomba a ich celkom zasypalo.

1.JPG

(Stôl je spomínaný svah a soľnička predstavuje sajdku.)

O škole...

Keď sme išli zo školy, postavili sme sa do radu a ako sme odchádzali, zborovo sme pozdravili: „S pánom Bohom na stráž. Ale celkovo si pamätám, že škola bola len akousi kulisou vojny. Vojna bola to hlavné a všetko ostatné už išlo popri tom, teda aj škola. Aj keď sme sa niečo učili, neustále mali všetci, žiaci i učitelia v podvedomí, že je vojna. Nikdy sme nevedeli, či bude poplach, či bude bombardovanie. Pamätám si spolužiakov, prostredie, ba i niektoré situácie, ale najviac si pamätám na to, že tam bolo neustále prítomné napätie a strach..

 

O vlaku...

Často v noci zastavovali v Kysaku deportačné vlaky. Boli plné ľudí, ktorých viezli do koncentračných táborov. Veľakrát bolo počuť spievať celý vlak. Vlastne to nebol spev. Bol to chorál... bol nádherný, ťahavý, smutný, clivý, neuveriteľne bolestivý... také čosi som už nikdy v živote nepočul.

Na koľaje tí odvážaní vyhadzovali cenné predmety, lebo už vedeli...

Videl som, ako Nemci vyhodili do vzduchu vodáreň, koľaje, mosty...Pozeral som aj s kamarátmi, ako vyhodili do vzduchu most do Prešova. Boli sme celkom blízko. Kamene a kusy koľají svišťali okolo nás.

 

O konci vojny...

Po skončení vojny sme sa takmer prvým vlakom vrátili späť do Bratislavy. Sestra sa vydala a bývala v ľudovej štvrti. Tam sme za ňou prišli my s mamou a mladším bratom. Na ľudovom námestí sme hrávali s chalanmi futbal, ako šarvanci a tam sa to všetko začalo. Písal sa rok štyridsaťšesť...

10.JPG

(Československo:Anglicko, foto archív A.U.)

O futbale...

V štyridsiatomsiedmom, to som ešte chodil na Českú, nás oslovil mladý pán Jožko Múdry: „Chlapci, nechcete hrať za ŠK Bratislavu?" Išli sme aspoň pätnásti. Ten pán Múdry bol pán tajomník, ktorý má dnes za manželku slávnu krasokorčuliarsku trénerku Hildu Múdru, ktorá mala ešte slávnejšieho zverenca Ondreja Nepelu. To on nás pozval na štadión. Trénerom družstva bol Karol Bučko a vedúcim Karol Galba, ktorý sa neskôr stal známym rozhodcom FIFA. Futbalovú registráciu mám od tých čias až dodnes.

Futbal, ihrisko aj dresy ma v tom čase tak veľmi očarili, že si dodnes pamätám zostavu nášho prvého žiackeho tímu: Moze, Buček, Slezák, Zapletal, Berta, Urban, Jančovič, Lukačovič, Čecho, Cisar, Guriča. Myslíte, že by sme ich mohli teraz pozdraviť?

Samozrejme

Tak teda všetkých srdečne pozdravujem. Aj tých, ktorí už nie sú medzi nami.

14.JPG

(Tonko v drese Červenej hviezdy Bratislava počas základnej vojenskej služby, 1956, foto archív A.U.)

O sláve a ľuďoch okolo Vás...

Hral som sám pre seba. Chcel som si sám dokázať, že hrám na hraniciach svojich možností. Nikdy ma nezaujímali pohľady ľudí zvonku. Pre futbal musíte žiť a ak pre neho žijete, je Vám jedno, čo si myslia druhí.

9.JPG

(V súboji s priateľom Jožkom Obertom, foto archív A.U.)

O roku 1948...

V štyridsiatom ôsmom dostali futbalisti ŠK Slovan pozvánku do Mexika a na poslednú chvíľu prišlo z ústredného výboru rozhodnutie, vraj sa účasť ruší kvôli administratívnym nedostatkom. Funkcionári sa však rozhodli, že idú aj napriek tomu. V Mexiku mali obrovský úspech, a tak sa vrátili ako národní hrdinovia. Čo si z toho pamätám ja? Priniesli odtiaľ nádherné dresy, také vlnené. Pani Strakošová, hospodárka, ich vyprala a dresy sa tak zbehli, že už sme ich obliekli iba my, žiaci...a tak sme ich dostali.

 

O nejakej celebrite...

Mal som devätnásť a bol som celý od blata, rovnako, ako moji spoluhráči a Gina Lollobrigida nám odovzdávala cenu pre víťazov turnaja vo Viareggio. Bol to pekný kontrast. Upotení zablatení chlapci a nádherná žena (smiech).

12.JPG

(Tonko s bratom Františkom, foto archív A.U.)

Spomínali ste len tú ľudovú školu a meštianku, tak hádam aj o tom, čo bolo potom...

Po meštianke na Českej som išiel do práce. Tak ako každé dieťa, aj ja som chcel odbremeniť mamu od starostí o rodinu. Od päťdesiateho druhého som už býval na futbalovom štadióne so súhlasom pána Múdreho. Bola to tá istá izba, v ktorej býval aj Ladislav Kubala (to je len pre tých, ktorí vedia...). Po skončení základnej vojenskej služby som diaľkovo študoval na strojníckej priemyslovke v Bratislave, ktorú som ukončil s maturitou. Následne popri zamestnaní som študoval na inštitúte riadenia a toto štúdium som po dvoch rokoch úspešne ukončil. Nakoniec som ešte tri roky študoval na fakulte telesnej výchovy a športu a získal tam diplom trénera futbalu prvej triedy.

O tom, kto je vinný za gól...

Nikdy som nehľadal vinníka. Všetko, čo sa urobí dobré a krásne vo futbale sa pripočítava k umeniu. A k umeniu sa pripočítajú aj chyby, lebo aj umelec sa mýli a na svojich omyloch a hľadaniach rastie. Takže najväčším umením je schopnosť rásť pri neúspechoch a chybách.

11.JPG

(Kvalifikácia na OH v roku 1960, foto archív A.U.)

O tvrdení mojej ženy, že nedokážem byť sám a o tom, ako je to s Vašou samotou...

Ja to dokážem, ale je to ťažké. Radšej mám svoj program (aj keby to mali byť len myšlienky). Prežil som v živote veľa ťažkých chvíľ a vo chvíľach samoty ma drží  hlavne uvedomenie, že každý má svoj osud. Keď som mal sedem, zomrel otec, neskôr mamička, napokon som prišiel o ženu a syna..."Zaspievalo vtáča na kosodrevine, čo komu súdené, toho to neminie" (toto pán Urban skutočne zaspieval :)

 

O pocite na stupňoch víťazov v Tokiu...

Nuž, ak hovoríte priamo o stupňoch víťazov, ani nie. Dodnes si to neuvedomujem, nemám z toho žiaden povznesený pocit. Prišli sme tam, uvidel som neuveriteľný trávnik a chcel na ňom hrať. A hral som. To vyhlásenie a stupne víťazov bolo už len pozlátko. Pre mňa bolo omnoho silnejším zážitkom hrať na finálovom olympijskom trávniku. A tiež byť jedným zo 7000 nejlepších športovcov sveta...chápete to? Športový výkvet z celého sveta a ja... obyčajný chlapec z Kysaku.

Ak sa ešte na chvíľu môžeme vrátiť k futbalu, pamätám si takú perličku..

Sem s ňou...

Zlatú preberal Orbán z Maďarska, striebornú Urban z Československa a bronzovú Urbanczik z Nemecka.

Na záver poviem len toľko...V podstate sme na tom trávniku odviedli kus dobrej roboty, ako to robia ľudia vo svojich zamestnaniach. A dobrý výsledok? Taký istý dosahuje každý z nás.

4.JPG

(Slávnostný ceremoniál v Tokiu, foto archív A.U.)

8.JPG

(Po návrate, foto archív A.U.)

 

O tom, že ste telom i dušou slovanista, o tom, že ste členom disciplinárnej komisie a o tom, že aj hráči Slovana iste spravia niekedy priestupok...

Myslím, že som na nich rovnako prísny, ako na všetkých ostatných. Možno aj prísnejší, ale vždy sa snažím byť spravodlivý. Možno sa to niektorým ľuďom nezdá, ale nikdy úmyselne neublížim žiadnemu hráčovi, možno aj preto som momentálne členom Klubu Fair Play SOV.

 

O neonacistických prejavoch na štadióne...

Toto je neuveriteľne smutné. Pre mňa najsmutnejšie prejavy slovenského futbalu...celkovo kluby tolerujú viac, než je dobré, len aby nestratili fanúšikov. Paradoxne, v minulosti bývalo na zápasoch omnoho viac ľudí (nech si ctený čitateľ skúsi popozerať fotografie, na jednej z nich dokonca uvidí, že časť divákov sedí dole, pred tribúnou, lebo na tribúne už nebolo miesto). Úprimne povedané, v súčasnosti by som sa napríklad bál vziať vnuka na zápas. Toľko zloby a nadávok, čo sa tam premelie...

16.JPG

(Päťstý zápas za ŠK Slovan Bratislava proti Sparte, foto archív A.U.)

O dôvodoch, pre ktoré podporujete národný projekt KomPrax...

Mládež je alfa a omega života každej spoločnosti. Projekt je zameraný na venovanie sa mladým mimo škôl. To, čo tu voľakedy dávno bolo, no v súčasnosti to absentuje. Pre mňa osobne je skvelým prostriedkom na mimoškolskú činnosť šport, konkrétne futbal, ale je mnoho iných prostriedkov a je fajn, že majú mladí na výber. Vidím v projekte neuveriteľný potenciál.

 

7.JPG

(Československo:Egypt, vo voľných chvíľach, foto archív A.U.)

 

A nakoniec - O tom, kto je Anton Urban? Ten, čo hovorí, alebo ten, čo mlčí a načúva...

Ako hráč som skôr počúval. Kde to len mám (pán Urban hľadá po vreckách a v zápätí vytiahne  papierik). Toto sú moji tréneri. Je ich dvadsať tri! Tých všetkých som počúval. Hovorili veľa a múdro a verte, že nie len o športe. No a potom, keď som bol trénerom ja, začal som hovoriť. Ale ak mám byť úprimný, dokázal som povedať len stotinku tej múdrosti, čo oni. A možno ani to nie...

 

Vďaka za rozhovor.

Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Anton Urban v prepise nič nezmenil.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?