Zuzka Šulajová - občas má dve tváre a nenamieta, že jej neverím

Autor: Dávid Králik | 19.9.2011 o 7:07 | Karma článku: 10,25 | Prečítané:  3650x

Vyštudovala niečo, čo vlastne ani veľmi študovať nechcela, už v šiestej triede upozornila na skazenosť mládeže a bla, bla, bla, kritikov odkazuje na hlavnú postavu svojho románu, veď koniec koncov, Zuzka nemôže za to, čo si postavy v románe zmyslia a ako sa zachovajú. Jedenie prstov sa jej spočiatku nepozdávalo, no napokon usúdila, že "mňam" a v budúcnosti nevylučuje, ale ani nepotvrdzuje, že raz napíše nejaký Denník dôchodcov. Zuzana záruky nedáva.

(Foto archív Z.Š.)(Foto archív Z.Š.)

Zuzka Šulajová, 12. 11. 1985, Bratislava. Žije a tvorí v Bratislave, v byte, v ktorom žije s rodičmi. Z doterajšej tvorby: Džínsový denník I., Džínsový denník II., Dievča z minulosti, Ako z románu. Príbehy vlastne ani nepíše, lebo ich so svojimi postavami prežíva. Slobodu a čerstvý vzduch hľadá v prírode, bezpečie a podporu v kruhu priateľov a múdrosť v knihách, či slovách priateľov...a Max? To je psík, trošku krížený, ale správňak, ktorý postráda štyroch tankistov... 

Aký ste dnes mali deň?

To už je otázka do rozhovoru?

 

Podľa toho, aká bude odpoveď.

Jedenkrát obed so spolužiačkami zo strednej školy, jedenkrát pracovné stretnutie - nespisovateľské, niekoľkokrát Max -  pes, ktorého nechcem brávať iba na 5 minút. Aký ste mali deň vy?

333.jpg 

(S priateľom Maxom v slnečnom závoji, foto archív Z.Š.)

Si robíte srandu? To máte nejaké popletené. Ja sa pýtam, vy odpovedáte...ráno sme sa s deťmi trochu učili, potom som sa s Vikuškou chystal na tento rozhovor a popoludní sme vyrazili s priateľmi do Budmeríc, tam čo je zámoček spisovateľov. Buchli sme tam šampus, lebo Vikuška mala narodeniny, zahrali sme si futbal a pokým decká behali po lúke, my s kamošom sme v si dali „doutník“.

Vy chodievate do zámočku spisovateľov?

 

Nieeeeee, čo som ja nejaký spisovateľ? Boli sme tam voľakedy dávno, pozrieť priateľa Daniela Pastirčáka s rodinou, ale teraz sme neboli na zámočku, iba v areáli. Ste Mgr., učíte?

Nie, neučím. Neštudovala som učiteľstvo, ale poradenstvo a aj to len preto, že som nemala inú možnosť, keďže andragogika stratila akreditáciu a z bakalára andragogiky na iné odbory nebrali.

11.JPG 

(Zuzka Šulajová a jej dve tváre očami Veve Králičky po návšteve výstavy obrazov Pabla Picassa :)

 

A čo teda robíte?

Okrem iného píšem knihu. Rozhodla som sa splniť prosby mnohých čitateliek a napísať Džínsový denník 3, ale ešte to potrvá, kým ho dokončím. To hovorím preto, aby niekto nezačal priskoro jančiť :)

 

Hm, vyštudovali ste niečo, čo ste ani tak moc nechceli a píšete knihu, ktorú chcú iní...

S tým štúdiom som nemala na výber. Mohla som síce pár rokov počkať, kým získa ten obor akreditáciu, alebo odísť do zahraničia. A k tej knihe. Nerobím to IBA pre nich. Aj môj vydavateľ vie, že sa nenechám nútiť a rešpektuje to. Možno nie je písanie tejto knihy až takým dobrodružstvom, akým bola knižka „Ako z románu“, možno nemám z jej písania takú radosť, ale človek by nemal dopredu odsúdiť čokoľvek, možno bude výsledok úžasný.

 

Zjavne nie ste úplne OK s tým, čo ste vyštudovali. Povedzme, že som čarodejník..ak by ste sa mohli znovu rozhodnú pre štúdium?

Psychológiu, alebo žurnalistiku s genderovou štúdiou.

 

A keby som sa nepýtal na štúdium?

Pýtate sa na moju predstavu ideálne stráveného života?

6060.JPG 

(V lese, tentokrát bez slnka i Maxa, foto archív Z.Š.)

 

Univerzálna asi neexistuje, tak mi bude musieť postačiť tá Vaša :)

Baví ma písať, podnikať rozličné aktivity s priateľmi, ktorých milujem, pes a naše spoločné výlety do prírody, čítanie kníh, štúdium a objavovanie nových vecí.

 

Otvorene priznávam, že som až do dnes Vaše knižky nečítal, ale dnes som si ich pár požičal od Vikušky (dcéra) a nazrel som. Vyzeráte byť na romantičku.

Počkajte, spýtam sa mamy. Mama vraví, že nie som a ja sa s ňou stotožňujem. Nie len, že nie som romantička, ale ani naivka. Chlap si ma nezíska básničkami a lichôtkami, vidím totiž pravdu, či chce, alebo nie :) No dobre, občas ma dojme krásny západ slnka.

 

Ha, takže možno predsa len. Aspoň trochu.

Možno trošku..občas..keď tomu zodpovedá situácia, aj moje pocity.

 

Dostali ste sa do povinného čítania a monitoru, mám Vám gratulovať, alebo Vás ľutovať?

Prvá reakcia bola šok. Ja osobne som povinné čítania neznášala. Jediný, kto ma zaujal bol Remarque.

 

Áno, presne na to som narážal. Traja kamaráti boli na strednej škole povinným čítaním. Práve preto som to nečítal. Omnoho neskôr mi to dala moja žena so slovami, že je to jej srdcovka, skvelá knižka. Odvtedy som prečítal niekoľkokrát. Nehrozí teda aj Vašim knižkám, že ich táto „pocta“ v podobe zaradenia do povinného čítania odsúdi do nemilosti mladých?

Najskôr som z toho nebola nadšená, ale s odstupom času sa na to pozerám z inej stránky. Som čítaná a zaradili ma do povinného čítania, aby pritiahli decká k čítaniu, jednoducho sa snažia využiť fakt, že sa denníky tak dobre uchytili.

22.JPG 

(Zuzka Šulajová a jej dve tváre očami Viki Králičky po návšteve výstavy obrazov Pabla Picassa :)

Zo svojich školských čias si pamätám, že sme občas (často :) robili prihlúple rozbory, čo tým chcel autor povedať, čo tým naznačoval, ako to myslel...niekedy som mal pocit, že to sú neuveriteľné bláboly a neraz som zvažoval, či to nie je iba číry nezmysel, či to ten, či onen autor skutočne takto myslel. Nemáte strach, že nejaký „na slovo vzatý odborník“ takto spotvorí aj Vaše knihy?

Celkom si rada prečítam, ako som „TO“ vlastne myslela :) Na základnej škole sme písali sloh. Napísala som krátky príbeh. O plyšákoch. Vždy v noci ožívali a ani sa nepýtajte, čo všetko sa tam dialo. Spomenula som tam aj nedopalky od cigariet. Učiteľ okamžite vyvodil, ako nádherne upozorňujem na negatíva dnešnej doby, skazenosť mládeže a bla, bla, bla...som sa nestačila čudovať.

5050.JPG 

(S rodičmi a starou mamou na promóciách, foto archív Z.Š.)

Vikuška, to je naša staršia, prečítala Džínsové denníky jedným dychom. Pýtal som sa jej prečo. Mykla plecom a povedala, že tomu nemôžem rozumieť. Vy tomu rozumiete?

Bežní ľudia, trapasy, rodina, starosti, radosti...bežný život. K tomu humor, sarkazmus, irónia. Chýba tam zlo. Možno je na denníkoch príťažlivé práve to, že ukazujú, aký by život mal byť. A ešte mi napadá jedna dôležitá vec. Nechcem, aby v mojich knihách ľudia čítali o emóciách. Snažím sa, aby ich v príbehu prežili.

 

Tomu rozumiem. Ozaj, ten objav roku 2007, to si mám ako vysvetliť?

Objav. Hm. Prozaicky by sa dalo asi tak, že bol október a moje vydavateľstvo v tom roku nevydalo dovtedy žiadnu knihu. Až napokon „mňa“ :)

 

Kdesi ste spomínali, že knižka nie je inšpirovaná Vami, Vašim životom. Neverím tomu, vadí?

Nevadí. Každý má právo na svoj názor, nech už je akýkoľvek. Dobre, dobre, je tam kúsok (celkom maličký) aj zo mňa. Asi je to takmer u všetkých spisovateľov tak, že v knihe nechajú väčší, alebo menší kúsok seba.

 

Bolí Vás občas písanie?

Práve teraz ma bolí. Lebo ma bolí krk :)

Pri knihe „Ako v románe“ som slzila, to Vám viem s istotou povedať. Táto kniha má pre mňa určitý význam a posolstvo. Ale celkovo, ak postavy prežívajú smútok, je mi smutno, ak sa bavia, či radujú, radujem sa aj ja. Myslím, že ľudské emócie sú krásne.

1010.JPG 

(Objav pod starou tapetou...22 rokov staré srdce, foto archív Z.Š.)

A nehnevajú Vás niekedy postavy tým, že si robia, čo sa im zachce? Ako to povedať. Máte už v hlave kapitolu a ktosi spraví niečo celkom iné, než ste plánovali?

Občas mi to robia. Ale nehnevám sa. Aj ma nutká vymazať to, ale just to zvyčajne nechám a keď sa na text neskôr pozriem, cítim, že je príbeh lepší, než ten, ktorý som pôvodne vymyslela.

 

Občas, keď napíšem kontroverznejší blog, objavia sa kritici. Nepríjemní diskutéri, ktorí sa do mňa navážajú a vysmievajú sa tomu, čo som napísal, poprípade rovno mne. Navonok vystupujem suverénne a s bohorovným kľudom im prajem pekný deň, ale v skutočnosti ma to zraňuje. Ako ste na tom vy?

Neskáčem radosťou, ak sa do mojej knihy niekto obuje, ale ako tak nad tým rozmýšlam, nekritizujú mňa, ale postavu a jej konanie :) Názory každého z nás vyplývajú z osobných pocitov, ktoré sú zase ovplyvnené vlastným zažitým, prežitým, resp. neprežitým.

 

Prečo píšete pre mládež?

Prišlo to samo. Nie je to výsledkom nejakej úvahy. Keď tak na to pozerám, moje postavy rastú so mnou :)

 

O 30-40 rokov "Denník dôchodcu"?

Možno :). Teraz som síce tú postupnosť a spoločné starnutie porušila, lebo píšem spomínaný Džínsový denník 3, ale čo bude ďalej, to nik nevie.

 

Späť k mládeži. Momentálne beží národný projekt KomPrax, ktorý dáva mladým možnosť niečo sa naučiť a skúsiť si zrealizovať nejaký vlastný malý projekt. Myslíte si, že to má význam?

Ak je konkrétny malý projekt dobrý a napĺňa toho, kto ho realizuje, potom áno. Nemožno ale veci generalizovať.

3030.JPG 

(Dvaja priatelia, tentokrát bez slnka, foto archív Z.Š.)

Tak napríklad v Žiline jedno šikovné dievča - Lucka, dokázalo zorganizovať spolu s kamošmi neuveriteľné podujatie Garagefest 2011. Veľká akcia. Mnoho kapiel, návstevníkov, médiá...

Fíha, tak to je paráda. V takomto prípade sa ale úplne zbytočne pýtate, či má čosi také zmysel. Klobúk dole.

 

Alebo v Prešove? Veď za účelom zlepšenia nelichotivých čitateľských zručností tam ešte aj prsty jedli.

Fuj, to akože koláče, alebo želatína? Dúfam, že nie mäso..

 

Tu sú fotky a aj recept :)

(Čakám, kým si pozrie fotografie z Prešovského hororového čítania)

Jéj, tie prsty sú úžasné! 

A aj chutné, Gabika Futová nám ich poslala domov v balíčku :) Ozaj, povráva sa, že ste to boli práve Vy, koho Gabika využila na vyklepávanie rezňov, keď ste ju navštívili. Je to pravda?

Je to pravda a bolo to super. Spolu s nami klepala rezníky aj česká spisovateľka a vedúca katedry tvůrčího psaní Ivona Březinová. Gabika je skvelý človek.

 

A nevadí Vám, že je čarodejnica?

Nie, veď ja som bosorka.

2020.JPG 

(Asi pred rokom, pri písaní románu Ako z románu :), foto archív Z.Š.)

No super, sme sa zase dostali úplne inde, než som chcel. Čo z toho, čo potrebujete pre bežný život, ste sa naučili až v živote (v praxi)?

Doprčic. To mám teraz devalvovať náš školský systém? Školám chýba jedna zásadná vec – naučiť ľudí rozumieť samým sebe. Spoznať sa, veriť si, rozoznávať skutočné hodnoty, vážiť si druhých. Podľa mňa zbytočne bazírujú na detailoch učiva...Na čo? Aj tak človek väčšinu toho zabudne. V škole ma naučili pracovať s informáciami, ale aj nie všetci učitelia. Škola mi dala kamarátov. Najviac ma naučili knihy, ktoré som si vybrala sama..

...vlastne nie, najviac ma naučil život sám...

 

Vďaka za rozhovor.

Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Zuzka Šulajová v prepise nič nezmenila.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?