Autobus bol poloprázdny. Prišuchtal som sa k voľnej dvojsedačke, celkom vzadu a zviezol sa na sedadlo pri okne.
Autobus sa rozbehol. Slnko sa cez okná vlievalo do vnútra a kreslilo si na dlážke autobusu tiene. S prižmúrenými očami som pozoroval spolucestujúcich. Napadlo mi, že je to úžasný obraz. Predstavil som si, ako by ho nejaký maliar namaľoval. Začal by nejakými jednoduchými čiarami, základnými obrysmi. Potom by zvýraznil hlavné línie a vytvoril dojem priestoru. Pohral by sa s farbami, aby vdýchol obrazu náladu. Viackrát by prekresľoval postavy, možno by ich dokonca aj premiestnil, aby dosiahol vyrovnanú kompozíciu. Ešte tiene. Treba si dobre pozrieť, kde všade sa v mihnú, v neustále sa hýbajúcom autobuse. Vytiahol som z vaku blok a pero. Maľovať nedokážem, no túžim o tom napísať...
...krížom cez uličku sedí zamyslený pán v strednom veku. K vodičovi je otočený chrbtom a tak mu hľadím do tváre. Oči podliate krvou, ešte teraz sa lesknú od množstva alkoholu z minulej noci. V tých očiach som zbadal dvoch veselých ľudí, ktorí v družnej debate sedia pri stole a popíjajú. Jedným z nich bol môj spolucestujúci. „Tento človek ma nezaujíma. Aký príbeh by mi mohol...“už - už sa chystám pozrieť ďalej, keď v tom...chlapovi sa roztriasli kútiky úst a oči mu potemneli. V očiach sa začala bitka. Ten druhý chlap schytil môjho spolucestujúceho a zhodil ho k zemi. Tvár útočníka sa zmenila. Namiesto úsmevu sa stiahla do zlostného kŕču a ponúkala len nepriateľstvo a hnev. Všade okolo nich sa povaľovalo sklo z rozbitých pohárov a tiež zbytky nadávok. Tvár toho priateľa, ktorý tam s mojim spolucestujúcim ešte pred chvíľou sedel, sa stratila..rozplynula sa..zmizla..Miesto nej tam bola tvár démona. Striaslo ma a pocítil som náhlu nevoľnosť. Pani, sediaca kúsok odo mňa, si ma prezrela s neskrývaným záujmom. Odvrátil som sa a hľadel von z okna. Keď som konečne cítil, že ma jej oči prestali skúmať, pozrel som smerom, kde sedela.
Jej oči boli belasé. Ako more. Uvidel som v nich izbu. Na hrubom mäkkom koberci sedeli dve dievčence a hrali sa s bábikami. V menšej, s blonďavými neposlušnými kučierkami som spoznal belasookú pani. Smiali sa. Zrazu sa z vedľajšej izby ozval krik. Ich rodičia sa hádali. Nadávali si. Dievčatá začali plakať. V izbe sa zotmelo a kdesi v hĺbke oboch začal klíčiť pocit, že práve ony sú na vine rodičovskej hádke. A keď sa neskôr rodičia rozišli, pocit viny sa v nich cítil ako doma. Žena sa opäť pozrela smerom ku mne. Rýchlo som odvrátil zrak.
Manželia čosi okolo štyridsať. Neviem to odhadnúť. Nevyzerajú staro, ale...Pokojne hľadia pred seba. Pozriem sa im do očí. Mám z ich očí divný pocit. Nie, to nie je pokoj! To je...rezignácia. Na chvíľu sklopím zrak. Neviem, či to chcem vidieť. Nadýchnem sa ako pred dôležitým zápasom a opäť sa na nich zahľadím. Vidím ich, ako na ortopédii vysvetľujú, že si syn zlomil na lyžovačke nohu. Smejú sa na tom, aké je drevo, lebo v podstate ani nespadol. Vidím ich o pár dní. Ona plače a on, má zaťaté pery a mlčí. Hovorí lekár. Počúvam jeho príjemný hlas, no slová ignorujem. Celkom ako keď človek pozerá na niekoho, ale nezameria na neho..skôr kdesi ďaleko. V dlhej pokojne reči sa nechávam uspať. Cítim z nej kľud a dobro, ale potom z nej vyskočí "osteosarkóm". Ako keď vylezie odporný červík z čerešne. Biely a tučný. "Do riti," zašepkal som. A potom som videl, že sú so synom, no ten už je bez nohy. A zase sú u lekára, ktorý bezmocne vraví, že skúsili všetko a nemá zmysel pokračovať. Napokon však na ich úpenlivé prosby súhlasí s pokračovaním liečby. Aj keď už je ďalšia chemoterapia zbytočná...
Vytrhnem načmáranú stranu a pokrčím ju. Potom blok aj s perom odložím späť do vaku. Zatváram oči. Neznesiem viac osudov...vlastne nie, zatváram ich zo strachu. Zo strachu, čo by v nich mohli uvidieť ostatní...
Raz sa ma ktosi pýtal, či je Boh skutočne len láska a dobro. Dnes sa ma na to nepýtajte, bojím sa odpovede.
Venované všetkým, ktorí si nesú svoje bremeno...
Hm...vlastne...venované všetkým...
