Katarína Ráczová-Lokšová: "Piercing zatiaľ neplánujem"

Autor: Dávid Králik | 6.10.2011 o 11:11 | (upravené 6.10.2011 o 11:16) Karma článku: 7,36 | Prečítané:  2104x

Na olympiáde v Mníchove mala na krku visačku s chlapskou fotkou...napriek tomu, že ju niektorí tréneri označovali ako šermiarku so zlou technikou, v Taliansku získala ocenenie ako najtechnickejšia šermiarka turnaja...Bratislavu si vybrala preto, aby ju nezničili pražské dievčatá...

Katka ukazuje, ako vyzerala tá socha, ktorú obdržalav Moskve za najsamväčšiu túžbu zvíťaziť :)Katka ukazuje, ako vyzerala tá socha, ktorú obdržalav Moskve za najsamväčšiu túžbu zvíťaziť :)

Katarína Ráczová-Lokšová, 3.október 1950, Košice. Najúspešnejšia šermiarka slovenskej histórie, trojnásobná olympionička a vicemajsterka sveta vo fleurete, dnes národná ambasádorka pre šport, toleranciu a fair play Rady Európy. Súkromne dodávam, neuveriteľná sympoška a správna baba :)

Ste naša najlepšia šermiarka všetkých čias napriek tomu sa šíria rozličné informácie o kvalite Vašej techniky. Skúsite mi to nejako vysvetliť?

Keď som sa presťahovala do Bratislavy, vzal si ma na starosť Artim Vojtech. Doslova som ho privádzala do šialenstva. Kritizoval na mne úplne všetko a tak sme to čoskoro zabalili a ja som sa dostala k Aladárovi Koglerovi.


Ako ste sa pri tej kritike cítili?

Bola som znechutená, ale potom sa stalo niečo zvláštne. Išla som na medzinárodné majstrovstvá Viedne. Bolo tam pár majsteriek sveta i olympijských víťaziek. Nikto ani len vo sne netušil, že by som mohla vyhrať. A vyhrala som! Hodnú chvíľu potom mali organizátori fukoty, kým zohnali slovenskú hymnu a vlajku.


Ale obaja vieme, že vyhrať turnaj ešte neznamená byť šermiarom s výbornou technikou.

To možno nie, ale ja som potom získala ocenenie „Najtechnickejšia šermiarka“ na v tom čase najväčšom svetovom turnaji v Taliansku. Tak som si myslela, že predsa len šermujem technicky. Sranda, keď už som sa následne aktívne pripravovala na vrcholné podujatia v rámci reprezentácie, sledoval ma reprezentačný tréner a ten zas len, vraj žiadne známky pokroku.


A čo ste mu na to povedali?

Nič. Len som si pomyslela, že ak vyhrávam, znamená to, že ani moje súperky nikam nenapredujú, a tak je všetko v poriadku :)

4.JPG

(Foto archív K.R.)


Ozaj, prečo ste išli študovať do Bratislavy a nie do Prahy?

Dievčatá, ktoré trénovali v Prahe a ku ktorým by som sa dostala, mi na rovinu povedali, že ma zničia, ak tam prídem. A keďže to urobili mojej predchodkyni, ktorá to práve vďaka trénovaniu v Prahe zabalila, nemala som dôvod, neveriť im.


Titul "Najväčšia vôľa po víťazstve", to je čo za haluz?

To bolo ocenenie, ktoré som dostala na univerziáde v Moskve. Prečo haluz? Veď ja som bola na planši ako blázon. Keď som si nasadila masku, neexistovalo nič iné, len víťazstvo. Nakoniec som skončila štvrtá a predo mnou boli tri Rusky. Dostala som obrovskú sochu, asi sto kilovú a s tou oštarou som potom cestovala domov.


Skúsme sa pozrieť na olympiády. Najskôr asi Mníchov..

Aj jaj.

 

Boli ste veľmi mladučká, hádam dvadsaťdva. Ako ste vnímali tú situáciu ohľadne únosu izraelských športovcov?

V ten deň som mala cestovať domov. Samozrejme to okamžite stopli. Nevedeli sme presne, čo sa deje, ale mali sme strach. Ešte dlho potom som sa z toho nevedela spamätať. Bol to neuveriteľný šok. Celá olympijská dedina žila do tej chvíli v absolútnej eufórii. Svet bol gombička. Za jedným chalanom z nášho družstva prišla kamarátka. Prišla ako súkromná osoba v rámci nejakého zájazdu. Ona nemala visačku (akreditáciu), no on ju chcel nejako dostať do olympijskej dediny. Požičala som jej visačku a ona sa bez problémov dostala dnu. Mám pocit, že do tej dediny sa nedostal iba ten, kto skutočne nechcel. Chalanisko mi potom vrátil visačku, ale omylom svoju, namiesto mojej. Celý deň som tam chodila s visačkou, na ktorej bola chlapská fotka a nikomu to nevadilo...

2.JPG

(Foto archív K.R.)


Prejavila sa tá tragédia na ďalšej olympiáde?

O štyri roky neskôr v Montreale to bol zas opačný extrém. Množstvo vojakov ozbrojených samopalmi, neustále osobné kontroly, každý pohyb bol monitorovaný. Situácia tam bola doslova našponovaná a keď si predstavíte, že by tam niekto urobil nejakú blbosť, nepredvídanú, možno by išlo iba o žart...Mala som veľký strach.

O ďalšie štyri roky neskôr v Moskve to riešili tajnými. Neviem, ako to vnímali ostatní, ale pre mňa to bolo omnoho prijateľnejšie.


Tam ste vraj spravili svoj najlepší výsledok

Áno, bola som tam siedma.

7.JPG

(Foto archív K.R.)


A ako ste vnímali politické pozadie? Teda, že sa tam nezúčastnili krajiny západného bloku?

Priamo na olympiáde to už nebolo nejaké citeľné. Ale na posledných svetových pohároch pred olympiádou, to bolo veľmi smutné. Nemecké reprezentantky nastupovali na planš so slovami: „Načo som celý rok makala a načo sa mám teraz snažiť..“ Vyvrcholením celej sezóny predsa mali byť hry, na ktoré ony nepôjdu. Boli sme súperky, ale i tak mi ich bolo neuveriteľne ľúto. Príliš dobre som vedela, koľko energie a času...potu a driny človek investuje do prípravy a potom...a kvôli stupídnemu politickému boju sa niekto rozhodne..škoda reči.

 

A keď to bolo potom naopak? Myslím tým Los Angeles?

Do poslednej chvíle sme boli v tom, že pôjdeme. V Prahe sme podpísali zmluvu, že urobíme všetko v záujme reprezentácie a dosiahnutia optimálneho výsledku. V mojom prípade to rozhodnutie, že sa socialistické krajiny nezúčastnia, nebolo až tak bolestivé, lebo som mesiac po tom, čo sme podpisovali zmluvy, zistila, že čakám bábätko :)


Ostali ste potom ešte  v reprezentácii?

Veľmi rýchlo som zistila, že je načase skončiť. Mala som hlavu úplne inde a tak sa to robiť nedá. Išla som na preteky a moja najdôležitejšia úloha bola kúpiť nejakú hračku pre moje deti. A šerm bez hlavy...nemožné :) Ale neľutujem.

6.JPG

(Foto archív K.R.)


Ani to tak nevyzerá :) Keď ste skončili so šermom, venovali ste sa farmácii, ktorú ste vyštudovali?

Už keď som šermovala, chcela som sa venovať tejto práci, ale keďže som bola v reprezentácii, mohla som len na pár hodín denne a to sa nikomu nepáčilo. A to už ani nehovorím o pretekoch a sústredeniach. Našla som také zamestnanie, kde to ako - tak akceptovali, ale nadšení z toho rozhodne neboli. Po skončení aktívnej šermiarskej kariéry som sa zamestnala v ekonomickom ústave.


A to, pre pána kráľa, ako súviselo s farmáciou ?

Sedela som na zadku, sledovala vývoj farmaceutického priemyslu a v duchu uvažovala, aký význam má takýto inštitút. A pravdou je, že bol ako jeden z prvých po zmene režimu zrušený.


Ako ste sa dostali k problematike fair-play?

Oslovili ma, aby som sa stala predsedníčkou klubu fair play SOV, pretože potrebovali človeka, ktorý bol „čistý“ :). Viete, po revolúcii sa na povrch dostávalo veľa špiny a mnoho ľudí nebolo "vhodných". Bola som ocenená diplomom Medzinárodné výboru fair play za príkladné vystupovanie počas športovej kariéry, čo k tej funkcii celkom pasovalo :) Mojou jedinou chybou bolo, že nerešpektujem silu druhých a občas idem hlavou proti múru.

1.JPG

(Foto archív K.R.)

 

Hovoríte, že ste boli obrazne čistá. Neskúsime aspoň jednu temnú stránku Kataríny Ráczovej?

Prečo obrazne? Ja som bola (smiech). Dobre, dobre. Mám aj temné stránky. Pravidelne som chodievala neskoro do školy. Vždy niečo do toho prišlo. A tak som si zakažým niečo vymyslela...nešiel autobus, meškala električka, zaspala som...pravdou bolo, že som sa doma začítala. A teraz nazabudnite do nadpisu rozhovoru vsunúť informáciu, že zástupkyňa hnutia fair play klame.

 

To by bolo príliš bulvárne :).

Keď už hovoríme o fair-play, ako je to dnes? Je fair-play „in“?

Nedávno SOV vypísal literárnu súťaž: „Čestne súťažiť, čestne žiť“. Niektoré práce boli fajn, no našli sa aj také, kde decká písali, že fair-play je síce pekná myšlienka, ale iba vo veciach, kde ide „o fazuľky“. V tých dôležitých veciach treba klamať a podvádzať, lebo iba s tým má človek šancu vyjsť ako víťaz. Niekde sa asi stala chyba, ale v tých deťoch to nie je...


Čo Vás na tej práci najviac bavilo?

Komunikácia s ľuďmi, získavanie rozličných kontaktov, práca s mladými ľuďmi...A tiež, nedostatočne rozvinuté aktivity tohto typu u nás.


Tomu mám ako rozumieť?

Klub fair play SOV sa stal v roku 1995 pod mojim vedením clenom Európskeho hnutia fair play.
Na začiatku nás každý „mojkal“ a hovorili. „Áno, to ste vy, čo nič neviete, naši maličkí, ešte sa veľa musíte učiť...“ A netrvalo dlho, keď ako vobec prvý klub z národných olympijskych výborov v Európe sme získali diplom za príkladné aktivity v tomto hnutí.

3.JPG

(Foto archív K.R.)


Stále ste ale vyslankyňou pre šport, toleranciu fair-play, to znamená čo?

Je to čestná a dobrovoľná funkcia, teda nejde o prácu ako takú. Na túto pozíciu vymenovala každá krajina niekoľko športovcov, ktorí boli nie len úspešní v športe, ale aj v živote a mohli byť potenciálne kvalitným príkladom pre mladých. Ide o snahu učiť mladých pozitívnym príkladom. Sranda je, že to vlastne funguje obojstranne, lebo nie len decká sa učia od nás, ale aj my od nich :)


A to je dôvod, prečo ste stále tak aktívna a podnikáte množstvo zaujímavých projektov aktivít zameraných na mladých, na fair-play, na olympizmus?

Áno a som presvedčená o správnosti týchto aktivít. Taktiež si myslím, že treba učiť mladých, že medaila nie je všetko. Áno, je krásne stáť na stupni víťazov, ale nie je to všetko.

Ešte je tu aj neoficiálna informácia, ktorú by Vám povedali členovia mojej rodiny. Tí tvrdia, že to všetko podnikám, lebo ma doma nikto nepočúva a na mojich akciách ma počúvajú aspoň tie nešťastné deti (smiech).

Raz sa nejaký starší pán veľmi rozčuľoval: „Tí mladí, to je neuveriteľné. Majú piercing a nafarbené vlasy...“ Mladí sú takí, ako sme ich vychovali. A druhá vec, mne osobne sa piercing moc nepáči a ani ho pre seba zatiaľ neplánujem, ale na druhej strane, nie je to najdôležitejšie. Omnoho viac ma zaujíma, ako sa mladí ku mne správajú a čo robia pre druhých.

5.JPG

(Keď bola Katka na turnaji v Toríne po prvýkrát, dozvedela sa, že víťazka dostáva úžasnú kyticu. O pár rokov neskôr turnaj vyhrala. Bol to vraj, práve pre tú kyticu, jeden z najkrajších momentov v jej kariére, foto archív K.R.)


Čo ste sa naučili pri týchto aktivitách?

Že spoznať tých druhých je omnoho ľahšie cez spoločné zážitky a nie z rozprávania učiteľov. V lete sme mali tu na Slovensku tábor, kde sme pozvali deti z Maďarska. Najskôr sa zdráhali, lebo sa báli, že ich domáci neprijmú. Tábor končil neuveriteľnými priateľstvami. Verím, že tieto deti už nebudú na futbalovom zápase pískať pri hudbe tímu z druhej krajiny.

Aj  úprimnosť. Ako vtedy, keď sme na Vašej škole organizovali akciu "Nič nie je nemožné" a niekto sa pýtal paralympionika Mareka Margoča, prečo je taký malý a on na to odpovedal, že by mali jesť veľa polievky, aby neboli také malé, ako on. V tej chvíli sa mi zdal neuveriteľne veľký...


Prečo podporujete KomPrax?

Lebo dnešné deti už nie je možné vychovávať a učiť len formálnym spôsobom. Informácií je tak veľa, že ich nemožno mať všetky v hlave a teda je skôr otázkou, ako sa mladí ľudia popasujú s praxou a riešením konkrétnych problémov, ktoré ich stretávajú.

 

Ste stále plná energie, alebo ak chcete, ste akčná :) Čo máte teraz v pláne?

To by sa Vám tak páčilo. Ja Vám to poviem a Vy to roztrúbite do sveta. Viete čo?

 

Čo?

Tešte sa a nechajte sa prekvapiť... veď niekedy je očakávanie a tešenie sa veci omnoho krajšie, ako veci samotné...

 


Vďaka za rozhovor.

Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Katarína Ráczová Lokšová v prepise nič nezmenila.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?