Kto, do čerta, je Jakub Krako???

Autor: Dávid Králik | 17.10.2011 o 7:00 | (upravené 11.1.2015 o 11:00) Karma článku: 11,10 | Prečítané:  3093x

Neisto kráčam Obchodnou ulicou. Hlasy ľudí sa miešajú so zvukom opätkov, pravidelne klopkajúcich o chodník, zacengá električka. Pridám do kroku. Chcem vedieť, aké to je, keď..."Au," temer zvresknem, keď narazím pravým ramenom do akejsi dopravnej značky...

Jakub v čase, kým bol ešte iba malým človiečikom :)

Jakub v čase, kým bol ešte iba malým človiečikom :)

Bleskovo otvorím oči. Niekoľko ľudí v okolí ma nedôverčivo pozoruje. Opäť vyštartujem, no tentokrát nechám oči otvorené...

Jakub Krako, 7 júl 1990, Žilina. Keď mal šesť rokov, lekári mu zistili dedičnú chorobu, dystrofiu sietnice očí. Keď mal devätnáť, stal sa štvornásobným medailistom na ZPH 2010 vo Vancouveri...ja len, kto by nevedel, tri boli zlaté a jedna strieborná...

 

Aký je to pre Vás pocit... pustiť sa dole tým kopcom a fičať o 100 6?

Asi treba povedať, že môže ísť o dva pocity.

 

Nerozumiem...

Je rozdiel, ak sa pustím dole kopcom sám a ak...

 

Čože, Vy sa niekedy pustíte aj sám?

Áno, mám zvyšky zraku a tak niečo málo vidím. Preto, keď som niekedy celkom sám na kopci, trúfnem si pustiť sa dole celkom sám. A to je...nádhera...totálny adrenalín.

No a potom je tu aj druhá alternatíva, keď sa počas tréningu a tiež počas pretekov púšťam dole kopcom so svojim navádzačom. Vtedy to je celkom iný pocit. Dôvera a odovzdanosť.

2.JPG

(Foto archív J.K.)

 

 

Vždy poslúchnete navádzača? Aj v prípade, že spraví chybu?

Áno. Dôverujem mu a viem, že aj pri nečakanej komplikácii vyrieši situáciu lepšie ako ja. On totiž vidí omnoho skôr prekážku a tak ju dokáže vyhodnotiť a zvážiť najvhodnejší spôsob riešenia „problému“.

 

A ako je to s víťazstvom na pretekoch? Kto je dôležitejší?

V mojich očiach sme obaja víťazmi s rovnakou zásluhou, no v očiach ľudí sa príliš často dostávajú navádzači do úzadia a víťazstvo je prisudzované nám. Nesúhlasím s tým a nepáči sa mi to. Aspoň že na stupňoch víťazov stojíme spolu.

 

A ako vyzerá taká príprava na sezónu?

Najskôr kondícia mimo trate. Beh, posilňovňa, bicykel...potom sa na svahu venujeme technike, koordinácii pohybov a komunikácii medzi jazdcom a navádzačom, neskôr prejdeme na brány a čím sme bližšie k pretekom, tým viac sa zameriavame na rýchlosť.

 

V čom vidíte hlavný rozdiel oproti zdravým športovcom?

Myslíte počas tréningu? Hmmmm, asi v ceste na vleku.

3.JPG

(Foto archív J.K.)

 

Čo? Si robíte zo mňa srandu, že?

Nie, vravím to úplne vážne. Po tréningovej jazde ide zdravý pretekár so svojim trénerom na vleku a tréner mu vraví, kde robil chyby a čo treba zlepšiť, či napraviť. My s navádzačom sa bavíme viac o miestach, kde nám zlyhala komunikácia. Kde som mu nerozumel, kde mi chýbal zrakový kontakt, kde som nebol dostatočne dobre navedený medzi bránky.

 

Keď už prídete na nejaké preteky, máte možnosť zoznámiť sa vopred so svahom? Prejsť si ho spolu?

Áno, ale musíme ísť pomaly a tiež pravidelne zastavovať. Počas tých zastávok si vždy povieme, ako sa nám daný úsek javí, ako ho zvládnuť počas pretekov.

 


A čo ponorková choroba? Nie je niečo také aj medzi navádzačom a pretekárom?

Iste áno a nevyhnú sa tomu ani dobrí priatelia. Môj predchádzajúci navádzač Ďuro bol pre mňa ako starší brat. Jazdili sme spolu od mojich desiatich až do devätnásť a predsa sme sa občas chytili. Jasné, snažili sme sa vyvarovať konfliktov tesne pred štartom, ale aj také sa zadarilo.

1.JPG

(Foto archív J.K.)

 

A ako dopadla tá jazda?

Bolo to v čase, keď už sme spolu jazdili dosť dlho na to, aby sme zvládli situáciu aj v nie celkom optimálnom duševnom rozpoložení. Mňa na ňom všetko iritovalo a on ma tiež nešetril. Ale ak si dobre spomínam, v tom čase tam bolo tých dvojíc pohádaných viac, tak to možno bolo aj nejakým napätím v ovzduší. Dva tri mesiace každodenný tréning s tým istým človekom, to by bolo divné, ak by tam neboli žiadne trenice, nemyslíte?

 

Súhlasím. A môže byť čosi také dôvodom k výmene navádzača?

Nie, ak ide o podobnú chviľkovú, situačnú záležitosť. Samozrejme, ak pretekár stratí dôveru v navádzača pre dlhodobejšie konflikty, potom je najvyšší čas rozlúčiť sa.

 

A to sa stalo aj vo Vašom prípade?

Nie. U nás to bolo po spoločnom dohovore. Sám som navrhol Ďurovi, aby začal pomaly pomýšľať na ďalší život. On to najskôr odmietol, no napokon prišiel za mnou s tým ,že to všetko zvážil a prijíma ten návrh. Dodnes sme dobrí priatelia a popravde, stretávame sa hádam častejšie, než keď sme spolu jazdili.

Rok som mal nového navádzača, no s tým sme si až tak nesadli a tak som k tejto sezóne skúsil opäť zmenu. Tentokrát čistý flegmatik, ktorého len máločo rozhádže.

 

A?

Nechajme sa prekvapiť.

 

A kedy sa máme nechať prekvapiť?

Asi o rok plánujeme prvý veľký pretek, neďaleko Insbrucku.

 

Ozaj a ako to bolo s tou prvou olympijskou medailou?

Prvú jazdu sme nezvládli celkom optimálne a na štarte sme sa spoločne rozhodovali, či pôjdeme nadoraz so snahou získať zlato, alebo totálne prepadnúť, alebo pôjdeme na istotu, aby sme získali nejakú medailu.  Našťastie sme sa rozhodli pre zlato.

 

Ďakujem pekne, že nejakú medailu. A potom ste k tej prvej zlatej pridali ešte tri ďalšie medaily. Dokopy teda tri zlaté a jedna strieborná, veď to je fenomenálne! A to je všetko, áno?

No ešte možno nie sú zlé dve strieborné a jedna zlatá medaila z majstrovstiev sveta, či?

 

Uf...Dnes som poslal mail. Obsahoval jednoduchú otázku: „Kto je Jakub Krako?“ Prišlo mi viac než tridsať odpovedí...“neviem, nepoznám, v živote som nepočul...“. Veď Vy ste neuveriteľný velikán Slovenska...prečo Vás ľudia nepoznajú? Prečo ani jeden z mojich známych nenapísal: „Dávid, ty chruňo, veď ten chalanisko získal na zimnej paralympiáde tam a tam tri zlaté medaily. Ako sa môžeš tak sprosto pýtať?“

Neviem, ale možno nie sme, my paralympionici, až tak zaujímaví pre médiá a preto sa o nás ľudia dozvedajú zriedkavejšie.

 

Čo ovplyvňuje výsledok v prípade zrakovo postihnutých lyžiarov? Je nejaký rozdiel oproti zdravým lyžiarom?

V podstate je to rovnaké, ako u zdravých. Čo najlepšie zvládnutie trate, s minimom chýb...rozdiel je v tom, že u nás je riziko chyby trochu väčšie, lebo chybu môže spraviť navádzač, pretekár, ale niekedy môže dôjsť len k chybnej komunikácii. Vždy sa to však ukáže ako chyba, ktorá vás stojí medailu.

 

Znamená to, že je pre Vás zvládnutie trate náročnejšie?

To Vám neviem povedať. Nikdy som nemal príležitosť skúsiť lyžovať s pohľadom na trať a tak si tieto veci netrúfnem porovnať.

4.JPG

(Foto archív J.K.)

 

Ozaj a akým ste boli žiakom?

Nikdy som nebol filatelista. „Netlačil som na pílu“ viac, ako bolo nutné. Viac, ako mať červený diplom, ma láka zažiť mnoho skvelých vecí a podniknúť nejaké dobrodružstvá. Preto mi stačí v škole aj priemer.

 

Máte, ako vrcholový športovec, v škole nejaké úľavy? Predsa len na ekonómii...

Nie. Ten spomínaný priemerný štandard zvládam aj bez úľav. Cez skúškové to býva občas drsné, ale zatiaľ zvládam. Myslím, že aj vďaka športu, ktorý dáva človeku takú schopnosť sebazaprenia a tiež vlastnosť, nevzdať sa pri prvom náznaku komplikácií. Keď musíš, tak musíš, nie? A ešte jedna vec, snažím sa poznatky zo školy prenášať do praxe a tak si to ľahšie zapamätám.

 

Keď som Vám písal prvý mail, či sa reku nestanete podporovateľom KomPraxu, odpísali ste mi pohotovo, no opatrne. Nejaká negatívna skúsenosť, alebo strach z ľudí z vonku?

Nie. Len som toho mal v tom čase veľmi veľa a nebol som si istý, či sa chcem zapojiť do ďalšej veci, respektíve, či to stojí za to ubrať z už aj tak chýbajúceho času. A druhá vec. Nie som sľubotechna. Nebol som si istý, že bude schopný splniť nejaké kritéria, aby som bol aspoň akým – takým prínosom.

 

Prečo ste napokon pristali a chcete nám pomôcť s KomPraxom?

Je to čosi navyše. Niečo, čo nášmu školstvu chýba. Je to efektívnejšie, učiť sa priamo v praxi, než sedieť pri učebnici a memorovať do zblbnutia. A sranda, práve v období, keď sme sa prvýkrát stretli a vy ste mi ponúkli možnosť byť jedným z podporovateľov projektu a jeho myšlienok, ja som vnútorne prežíval krízu v zmysle, že ma neuveriteľne hnevalo písať seminárku, ktorá sa mi javila ako súbor informácii a poznatkov, pričom mi absolútne chýbalo prepojenie s praxou. A k tomu ešte pocit, že možno mnohé z tých teoretických poznatkov, čo sa teraz učím, ma o pár rokov bude niekto v praxi preúčať, ma doslova privádzalo do šialenstva.

Čo Vám mám ešte povedať. Bolo to praktické a k veci a tiež že išlo o aktivity zamerané na mladých ľudí...Dáva možnosť práve týmto ľuďom realizovať sa a nájsť sa. Namiesto štandardného postoja dospelákov: „Čo ty chceš, si mladý a hlúpy!“ sa riadi skôr filozofiou: „Hľadaj a rieš problémy, dokážeš to a niečo sa pritom naučíš!“ Veď to je fantastické, nemyslíte?

 

Myslím, preto som prijal tú prácu... Stretli ste sa niekedy s ľútosťou?

Nie. Nikdy som nežil štýlom, aby mohol niekto v mojom okolí nadobudnúť pocit, že by som po nej túžil. Som pozitívne naladený človek, ľudia to na mne hádam vidia a je im jasné, že ja sám seba nevnímam ako nejakú obeť, ktorej život rozdal karty pod psa. Takéto som dostal a s takými budem hrať.

 

A keby Vám niekto predsa len tej ľútosti dožičil?

Akože: „Chudáčik Jakubko?“ Popravde, fakt by ma to naštvalo.

Mnohí postihnutí sedia doma a ľutujú sa, ale mňa rodičia už od malička nešetrili a tak som  vďaka tejto výchove zistil, že môžem pokojne žiť plnohodnotný život. Všetkým ktorí sa tejto možnosti vzdali, by som rád povedal, že sú blázni.

6.JPG

(Foto archív J.K.)

 

Kým som učil, robil som veľa zážitkových aktivít. Raz sme si zaviazali oči a celú hodinu matematiky absolvovali ako nevidiaci. Čo si o tom myslíte?

Hm, ono toto nie je celkom to isté, ako by tú hodinu absolvovali nevidiaci, nakoľko nevidiaci už majú aj mnoho podporných mechanizmov...ale napadá mi iný rozmer tejto aktivity, pre ktorý sa mi pozdáva. Keď vyradíme nejaký zmysel, bystria sa nám tie ostatné zmysly, z tohto pohľadu je Vaše cvičenie zaujímavé a prospešné, lebo pomáha zvyšovať kvalitu ostatných zmyslov :)

 

Politik?

(Smiech)

 

Vo Vašom profile vidím dve jasné dominanty: Škola a šport. Čo je dôležitejšie?

Šport ma napĺňa v prítomnosti...no škola mi dáva nádej do budúcnosti...tak si vyberte...

 

Som sa o Vás ale dozvedel veci :). Musím hneď zajtra napísať všetkým, ktorí mi vtedy odpovedali na moju otázku ohľadne Vás...Hm, ale čo im mám napísať? Kto do čerta je Jakub Krako?

Chalan, ktorý si svoj život urobil taký, aký ho chcel mať...do prčic, to je volovina. Viete čo, odpovedzte za mňa Vy, dobre?

 

Dobre :) ... Jakub Krako je veľký človek.

 

Ps: Ak si niekto potrpí aj na to pozlátko, potom je to, podľa môjho názoru, jeden z najúspešnejších slovenských športovcov v období samostatného Slovenska.

 

Vďaka za rozhovor.

Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Jakub Krako v prepise nič nezmenil.

Pps: Skúsil som ešte jeden mail, kto pozná Anastasiu Kuzminovú. Takmer všetci...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?