Jeden nech sa pekne krásne upokojí, lebo možno je to všetko celkom inak...
Lucia Randová, 16.12. 1993, Ružomberok. Momentálne žije v Žiline a bavia ju rozdiely, vďaka ktorým je každý z nás jedinečný. Má vysoké čelo a lakovala si preto donedávna ofinu. Už s tým prestala , lebo pochopila, že život je o niečom inom...
Akože v rámci národného projektu zorganizovať koncert punkových, rockových a metalových kapiel, to je fakt drsné.
Prečo?
Veď to je skupina ľudí, ktorí sú...ako to mám povedať...
Mnohí si myslia, že punkeri, rockeri, metalisti fungujú iba na alkohole, cigaretách, či dokonca drogách. To, čo som chcela, bolo ukázať, že nie všetci sú takí. Na mojom festivale sa predstavili punkové, rockové aj metalové kapely, ktorých členovia toto k hudbe nepotrebujú.
(Foto archív L.R.)
Aha, takže ste skrátka chceli ľuďom ukázať, že občas ide len o predsudky?
Aj to, ale musím sa priznať, že ma postrčili aj vlastné motívy.
A to?
Istý čas som už mala v hlave sen usporiadať festival mládežníckych kapiel a keď mi potom Alenka Mičicová ponúkla možnosť zapojiť sa do KomPraxu, povedala som si, že je to dobrý spôsob, ako si splniť svoj sen :)
O čo teda presne išlo v tom Vašom sne?
Poznám veľa mladých kapiel, ktoré nemajú šancu preraziť, pretože skrátka nedisponujú dostatočne veľkými finančnými prostriedkami. Napriek tomu si myslím, že niektoré z nich stoja za to, tak som im chcela dať možnosť zažiť aspoň jeden jediný „hviezdy deň“. Stáť na pódiu pred veľkým publikom, ktoré skanduje a tlieska.
Ak tomu správne rozumiem, stretlo sa pár garážových kapiel, ktoré dostali možnosť zahrať si v divadle a svojim správaním trošku prispeli k búraniu predsudkov.
Nooooo, bol tam ešte malý bonus. Každá kapela si pripravila aj prezentáciu, v ktorej sa čo najlepšie predstavila ľuďom a porote. Kapela, ktorá bola najlepšia a súčasne sa najlepšie odprezentovala, získala možnosť hrať na budúcoročných žilinských staromestských slávnostiach.
(Foto archív L.R.)
Fíha. A kto bol ten šťastný?
Kapela „Bod omylu“.
Projekty v rámci KomPraxu sú podporené sumou 200 eur. Nechcete mi povedať, že ste takú veľkú akciu zorganizovali za tieto peniaze.
Nie. Školenie ma vlastne iba naštartovalo a ukázalo mi cestu. Aj vybavovanie ide trošku ľahšie, ak poviete, že ide o malý projekt v rámci národného projektu.
Najskôr som oslovila mesto, lebo urobiť festival z 200 eur je, ako ste i vy postrehli, nepredstaviteľné. Išla som na úrad a požiadala ich, či by sa nestali partnermi projektu. Tam mi veľmi pomohla pani Dolníková z odboru kultúry. Jasné, že to nešlo všetko hladko, ale táto fáza ma veľmi obohatila, lebo som prvýkrát v živote komunikovala s ľuďmi na oficiálnej úrovni. Najskôr som si dohodla stretnutie, kde som predstavila svoj nápad. Prišlo mnoho otázok, ktoré mi ukázali, že môj pôvodný plán treba ešte domyslieť a doplniť o jednotlivé detaily. Dostala som týždeň na vypracovanie detailného projektu: ako presne to bude bežať, čo konkrétne potrebujem od mesta, čo budem mať z iných zdrojov. Trochu ma zarazilo, keď po mne chceli stage plán. Vôbec som netušila, čo to vlastne je.
A čo to je?
Stage plán je rozostavenie nástrojov a hudobníkov počas koncertu. Tento treba dať dať zvukárovi. Zvukár potom podľa toho vie, čo všetko bude potrebovať, aby dobre ozvučil tú, či onú kapelu (Ja som tam mala deväť kapiel, takže tých plánov bolo viac :)
Každopádne, na úrade mi prisľúbili, že ak bude môj projekt zaujímavý, pomôžu nie len finančne, ale aj projekt ako taký podporia.
(Foto archív L.R.)
Po tom týždni ste teda prišli a?
Páčilo sa im, takže sme sa do toho spoločne pustili. Najskôr pomohli pri komunikácii s divadlom, ktoré nám aj vďaka ich intervencii poskytlo priestory zadarmo. Platili sme len energie. Z úradu mi prisľúbili aj financie a všetko sa rozbehlo.
Všetko sa rozbehlo znamená, že ste sa rozbehli vy, či?
Pri samotnej realizácii už som nebola sama. Pridali sa ku mne mnohí kamaráti, známi, ale aj celkom neznámi :). Nikto nič nechcel, každý sa len ponúkol, že je k dispozícii a tak som viac-menej rozdeľovala úlohy a riadila partiu ľudí.
Nejaké konkrétne príklady?
Bageta so šunkou a syrom.
To čo je za blbosť.
To nie je blbosť. Bolo treba spraviť sto bagiet. Jedna časť rezala, ďalšia natierala, ďalšia krájala syr a zeleninku a ďalšia to dávala dokopy.
???
Dobre, žartujem, ale pravdou je, že pri realizácii narazíte aj na úplne banálne veci, akými sú napríklad spomínané bagety a jednoducho ich musíte zariadiť.
(Foto archív L.R.)
Boli aj ľudia, ktorí Vám povedali, že je somarina, byť taká aktívna?
Nie. Skôr tam bolo veľa cudzích ľudí, ktorých som v živote nevidela. Pridali sa a pomáhali.
Toto je fakt príliš ružové. Keby sme boli v americkom dojáku, tak Vám zatlieskam a rozfňukám sa, ale sme na Slovensku a ja neverím, že všetko prebehlo tak hladko.
Dva dni pred Garage festom to bolo na mašľu. Zavolal mi zvukár a oznámil mi , že si mám nájsť iného zvukára, lebo on ide na operáciu. Tiež mi vypadol dataprojektor, ktorý mala priniesť kamarátka, vraj ho jednoducho nezohnala a ešte mi volala pani Dolníková z úradu, že je nejaký problém s financiami a mám okamžite prísť, lebo treba dovysvetľovať položky v rozpočte. Už som bola veľmi unavená a všetko sa to sypalo. Zháňala som nového zvukára, dataprojektor, riešila financie. Na moment som dokonca zapochybovala, či sa na to nevykašlať.
Ale nakoniec Garage fest prebehol, čo sa stalo?
Keď som obvolala všetkých možných zvukárov a nezohnala nikoho, skúsila som ešte raz pôvodného zvukára, ktorý bol čerstvo po operácii. Asi vycítil moje zúfalstvo, lebo sa nechal prehovoriť. A tiež som mu prisľúbila bagetu, tak možno aj to zabralo :). A potom sa tu zjavil Filip, môj dobrý kamarát a zohnal mi náhradný dataprojektor. A na úrade som obhájila položky rozpočtu a bolo všetko v poriadku.
Asi ste sa na tom projekte riadne narobili, že?
Bol to slušný zaberák, ale stálo to za to.
(Foto archív L.R.)
Aj ste niečo zarobili?
Nie.
Si robíte srandu
Nie.
Čo ste z toho potom mali?
Skúsenosti.
Nedajte sa vysmiať v dnešnej dobe sa oháňate tým, že ste získali nejaké skúsenosti?
Prezentačné schopnosti, organizovanie a riadenie tímu, vykomunikovanie prenájmov a povolení, práca s peniazmi (rozpočet, aj riadne vyúčtovanie)...a bolo toho omnoho viac, len Vás nechcem nudiť :)
A načo Vám to bude?
Študujem na hotelovej akadémii – cestovný ruch. Máte pocit, že mi tie veci neposlúžia, až raz budem organizovať nejaké zájazdy? Chcela by som sa venovať zviditeľňovaniu krásnych kútov Slovenska. Rada by som sa inšpirovala v zahraničí, lebo tam akosi lepšie dokážu prezentovať krásy svojej krajiny.
(Foto archív L.R.)
Ten projekt bol pre Vás prácou, zábavou, alebo školou?
Všetko v jednom. Bolo to veľa práce, pričom som sa aj zabavila a spoznala lepšie svojich priateľov. A škola? Naučila som sa mnohé veci...sranda, občas, keď máme teraz v knihe nejakú poučku, ja tam miesto nej vidím konzultáciu na miestnom úrade, či zúfalé obtelefonovávanie a zháňanie náhradného zvukára...
Bol niekto z ľudí vo Vašom okolí, kto si ťukal na čelo, pri pohľade na tento projekt a Vaše počínanie v ňom?
Nie, skôr naopak. Našli sa ľudia, ktorí sa o mojej aktivite dozvedeli až dodatočne, prišli za mnou a obdivne mi gratulovali, že ako som dokázala spraviť takú skvelú akciu a že je to fasa a super a tak :)
Sesternicina kamarátka chválila, že aká skvelá akcia bola v Žiline a keď sa dozvedela, že to ja, tak úplne prekvapená, že super a aká je pyšná, že ma pozná.
Máte ďalšie plány?
Sedem divov Žiliny.
Poviete mi k tomu viac?
Nie. Nechajte sa prekvapiť.
(Foto archív L.R.)
Mnohí dospelí, ktorých už „život naučil“, tvrdia, že aj tak bežný človek nemá šancu niečo zmeniť.
Dva dni pred akciou mi vybuchol zvukár, technika, financie. A i napriek tomu napokon prebehla úplne parádna vec, tak mi nehovorte, že sa niečo nedá...My svet zmeníme!
Už mlčím...
Vďaka za rozhovor.
Ps: Rozhovor bol autorizovaný a celkom obyčajné dievča menom Lucia Randová v prepise nič nezmenilo.
