Vytiahnuť nezvoniaci mobil a začať doň hovoriť...fakt terno

Autor: Dávid Králik | 4.1.2012 o 18:18 | (upravené 4.1.2012 o 18:26) Karma článku: 12,93 | Prečítané:  3073x

„Prepáčte, rád by som kúpil niekoľko časopisov.“ „Koľko, mladý pán?“ „Čo ja viem, tak štyri?“ „A to na čo?“ „Ále, máme zajtra jednu akciu s trnavskými študentmi a na úvod chcem spraviť jednu zážitkovú aktivitu.“ „To budete akože predávať Nota Bene?“ „V prestrojení, aby som im ukázal, že nie je dobre posudzovať človeka podľa vonkajšieho vzhľadu.“ „To je dobrý nápad, mladý pán. Tak nech sa páči a bude to päť eur a šesťdesiat centov.“ „Dokelu, nemám toľko u seba. Mám len päťeurovku.“ „Tak viete čo, dajte mi ju a vezmite si tie časopisy. Berte to ako sprepitné.“ zazubil sa a ja som úsmev opätoval.

Miro s prižmúrenými očami...očami VikuškyMiro s prižmúrenými očami...očami Vikušky

Miro, 20.apríl, 1959, pochádza z deviatich detí učiteľskej rodiny v Bardejove. V škole moc neobsedel, no i tak sa v živote uplatnil. Aspoň do tej chvíle, než podľahol alkoholu a hracím automatom. Dnes je predajcom Nota Bene.


Byť jedným z deviatich detí, to bolo doma občas riadne veselo.

Nie, nie, ja som bol u starých rodičov v Humennom. Bola ťažká doba a tak pomáhali mojim rodičom so starostlivosťou o mňa.

 

4444.JPG

(Ako vravím, veľká rodina, veľa detí, veľa srandy. Miro je ten modrý :) 

O Vás? A prečo práve o Vás a nie o niektoré iné dieťa?

To neviem, možno preto, že som v troch mesiacoch dostal akúsi vážnu chorobu. Lekári netušili, čo mi je a iba bezmocne pozerali, ako odchádzam. Naši mi už pomaly začali truhlu vyberať.

 

A čo sa stalo? Ako Vás zachránili?

To neviem a myslím, že ani tí lekári to dodnes nevedia.

 

Keď ste mali takú špeciálnu starostlivosť, to ste asi boli prominentné dieťa. Ako to bolo so školou?

Základná bola tak normálne a potom stredná, tam to bolo pestré. Najskôr som chodil na vojenskú, potom na stavebnú školu, ale chodil som poza školu a tak som sa nakoniec dostal na obyčajné učilište, kde som konečne prešiel.

 

Prečo ste chodili poza školu?

Bol som neposedný a v škole ma to nebavilo. Bavil ma reálny život a nie nejaké poučky. Bavilo ma stretávať ľudí a spoznávať ich v rozličných situáciách. Neistota a prekvapenie, to ma lákalo.

333333.JPG

(Miro, keď práve nebol poza školu a odpovedal pred tabuľou :) 

 


Dobre, no učilište ste napokon skončili...

S pomocou Božou.

 


To mi je jasné. Vyšli ste z neho vyučený ako čo?

Naučil som sa robiť podlahy.

 

To je škoda, že ste sa tomu nevenovali, na tom by sa dalo celkom zarobiť a slušne žiť, či?

Ale veď som sa venoval a aj som slušne zarobil.

 

6666.JPG

(Akože nemalé peniaze :)

 


Nechcem byť nezdvorilý, ale slušne ste zarobili a predávate Nota Bene?

Bolo to v deväťdesiatych rokoch. Spolu s bratmi sme založili firmu a zarobili veľké peniaze. Ale začal som piť a tiež sa zo mňa stal gambler. A akoby to nestačilo, keď som bol na dovolenke v Turecku, bratia mi porobili nejaké veci poza chrbát, čím sa firma dostala do problémov. Keď som sa vrátil, zistil som to. Bol som zodpovedný za firmu, a tak som sa nakoniec rozhodol celé to useknúť. Bratia to skúsili ťahať potom bezo mňa, ale rýchlo zistili, že to nejde a tiež to vzdali.

 

Prečo sa k podnikaniu s podlahami nevrátite, keď ste boli podľa Vašich slov úspešným podnikateľom? To je taký problém, nepiť?

Jooooj, to nie je. Už nepijem štyri roky. Doviezla ma vtedy opitého a dobitého záchranka a ja som mal zase raz na mále. Rozhodol som sa, že keď to rozchodím, tak s alkoholom končím.

 

77777.JPG

(hm...)


Tak potom? Kde je problém?

Bol som zodpovedný za chod firmy v čase, keď bratia narobili dlžoby. Som teda evidovaný ako dlžník poisťovní a nie je šanca, že by som si niekde otvoril vlastný účet, lebo dlhy sú priveľké. Musel by som do toho ísť s niekym ďalším, kto by si účet založiť mohol a toho sa bojím. Vlastní bratia ma oklamali, ako by som mohol veriť cudziemu človeku?

 

Tak budete radšej predávať Nota Bene.

Nemám na výber. Iba, že by som chcel kradnúť a to nechcem. Inak okrem predaja Nota Bene chodím aj na brigády. Predsa len, treba sa obracať, aby človek v dnešnej dobe prežil.

Hm, možno je to aj o zmene hodnôt.

 


Ako tomu mám rozumieť?

Zmenil sa rebríček toho, čo je pre mňa dôležité.

 


Prvé tri priečky?

Zdravie. Pokoj. Sloboda.

 


Vráťme sa k Vášmu podnikaniu. Ako to, že záškolák tak dobre zmákol založenie a chod firmy?

Bolo to tesne po nežnej revolúcii a nebola taká veľká konkurencia. Zakázky sa zháňali ľahšie a ak sa aj pritrafili nejaké chyby vo vedení firmy, človek sa na nich poučil, ale neznamenali krach, lebo bolo dosť ďalších objednávok. Pomohlo mi aj to, že ma poznalo veľa ľudí a tak som nemal problém s odbytom. To, čo som potreboval vedieť som sa naučil za chodu, nič človeka nenaučí viac, než samotná prax. Na suchu sa plávať nenaučíš.

 


Dnes ste predajcom Nota Bene. Nehanbíte sa za to?

Nie. O čo som horší, ako človek, ktorý predáva v "PNS" stánku? Alebo akákoľvek iná práca..

 

Ale ľudia to tak nevnímajú.

Niektorí nie a niektorí áno. Samozrejme, nájdu sa aj takí, čo ma nazývajú žobrákom a obviňujú ma z lenivosti, ale čím dlhšie predávam, tým viac ľudí sa mi prihovorí a cítim z nich, že si ma vážia. Niekedy strávim viac času zhováraním sa so starenkami, než samotným predajom. Cítim sa ako ich psychoterapeut, ktorý im poskytne pravidelne príležitosť, aby sa mu vyrozprávali.

 


To je zrejme príjemný pocit, byť pre mnohých ľudí akousi útechou a oporou.

To áno, ale i tak zvažujem zmenu.

 


Zmenu?

Cítim sa už ako maskot. Všetko je rovnaké, žiadna zmena. Je to na mňa príliš jednotvárne a všedné. Zatiaľ si spestrujem život rozličnými brigádami, ale cítim, že to nebude navždy takto fungovať.

 


Keď som skúsil predaj Nota Bene v rámci akcie v Trnave, cítil som sa veľmi zle, ak ma okoloidúci ignorovali a obchádzali, akoby som bol vzduch. Ako je to s Vami?

Človek si na to postupne zvykne. Nie je to príjemné, ale časom Vás baví pozorovať, aké finty používajú ľudia, len aby Vás "akože nevideli".

 


Čo je taká „TOP finta“?

Mobil. Prichádzajúci chytro vytiahne mobil a tvári sa, že telefonuje. To vždy pobaví, keď niekto vytiahne nezvoniaci telefón a začne doňho hovoriť :)

555.JPG

(TOP finta :D )

 

To verím :)

Ale ako som spomínal, je veľa takých, ktorí sa pristavia a pokecajú a niekedy si ani časopis nekúpia, ale to vôbec nevadí, stačí, že sú milí.

 


Od čoho závisí úspešnosť predajcu?

Čo považujete za úspešnosť predajcu? Pýtam sa, lebo predať viac neznamená vždy zarobiť viac.

 


Uf, to ste ma zaskočili. Skúste mi k tomu niečo povedať a ja Vám potom poviem, či ste mi odpovedali na moju otázku.

Niekedy predávam celý deň a predám 5 časopisov. To je taký slušný priemer. Niekedy ale rovnaký počet predám za dve hodiny. Čo je teda väčší úspech?

 

Predať za dve hodiny.

Ha, ale čo ak za tie dve hodiny zarobím za 5 časopisov 5 eur, zatiaľ čo za celý deň 10? Ľudia nám nedávajú presne, ale aj čosi navyše. A sú aj takí, ktorí si časopis vôbec nevezmú, len dajú nejaké drobné.

 


Čiže sa teoreticky môže stať, že nepredáte nič a zarobíte viac, ako keď niečo predáte.

Presne.

 

11111.JPG

(Miro so smutnými očami...očami Verušky)


Dobre, tak skúsme ešte inak. Môže predajca nejako ovplyvniť šancu na úspech?

Jasné. Ak je komunikatívny a milý, ľudia si ho postupne obľúbia a nehanbia sa kúpiť časopis. Musí byť čistý, slušne vystupovať a dobre sa prezentovať. Nebyť doterný, no súčasne byť motivovaný predať. Aj miesto je dôležité a čas. Veď ak predávam v obchodnom centre, je zrejmé, že najväčší záber bude popoludní od štvrtej do ôsmej. Inak tomu bude na pošte, všakže.

 

A nepomohla by aj kreativita?

Áno aj nie.

 

888888.JPG

(No nekúpte od takéhoto predajcu :)


To znamená čo?

Ak vymyslíte nejakú bombu, jednorazovo človeka ohúrite a on možno kúpi. Ale nabudúce bude pripravený a nekúpi. Možno sa bude cítiť podvedený. Ja osobne dôverujem postupnému osmeľovaniu. Ľudia ma postupne spoznávajú. Najskôr len prejdú okolo a ani ma nepozdravia. Potom už odzdravia. Dovolia mi vrátiť nákupný vozík a nechať si drobné. Nakoniec kúpia časopis. Jasné, že ohúrenie je jednorazovo efektívnejšie, no z hľadiska perpektívy je moja metóda vhodnejšia.

 

Nemyslel som ani tak nejakú fintu, ako ľudí oklamať, skôr zaujať.

Áno, v takom prípade by to mohlo pomôcť, ale treba opatrne, lebo dôvera je krehká vec a nie je nič horšie, ako ju stratiť.


Existuje nejaká rivalita medzi predajcami Nota Bene? Alebo teda rebríček úspešnosti?

Myslím, že áno. Rekord má vraj chlapík, ktorý predáva na „Račku“. Povráva sa, že predal päťsto časopisov za mesiac. To sa mi zdá až neuveriteľné. No na druhej strane, to, čo sa on nabehá medzi autami...to je riadna makačka.

 

Odjakživa sa venujem vzdelávaniu. Voľakedy deti, teraz mladí, poradíte mi, na čo sa zamerať?

Hm...keď som bol dieťa, hral som sa s kamarátmi cvrnkačku. Veď viete, cvrnkáte guľky do jamky. Dnešné deti sa hrajú na internete. Viete, ja by som ich „vrátil“ späť do reality. K rodine a priateľom. K ľuďom.

 

Ozaj, tu som Vám priniesol späť tri z tých štyroch časopisov, ktoré som od Vás vtedy kúpil. Jeden sa mi podarilo predať.

A koľko ste zaň dostali?

 

Dve eurá.

Hm, na začiatočníka to vôbec nie je zlé.

 

Ďakujem za kompliment a tiež za rozhovor.

Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Miro v prepise nič nezmenil.

Pps: Veľká vďaka ilustrátorkám Vikuške a Veruške, ktoré ma zachránili pred nedostatkom fotografií :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?