Učil som asi dvanásť rokov. Zažil som v škole veľa srandy, ale aj vážne situácie, kedy hromy blesky lietali. Dnes už sú niektorí moji žiaci dospelí a hádam aj o hlavu vyšší odo mňa. Časť z nich ešte stále študuje, iní už začali pracovať.  Niektorých už by som hádam ani nespoznal.

Veľa sa toho zmenilo, ale jedno nie. Ani vtedy ani dnes som nezažil čo i len najmenší náznak neúcty, či nedostatku vážnosti z ich strany, ba ani zo strany ich rodičov. Vždy sa ku mne správali s úctou a rešpektom a tak tomu je až dodnes. Neviem, prečo je to tak. Viem len, že zakaždým, keď som niekde spomenul, že som učiteľ, pocítil som nesmiernu hrdosť a cítim to tak dodnes. Asi to bude mojou vierou, že učiteľ je jedným z najdôležitejších ľudí v živote každého človeka, nuž a ak je niekto jedným z najdôležitejších, potom je každá diskusia o jeho spoločenskom postavení úplne zbytočná. Jedinou otázkou je, či tomu verí on sám.

Vážený pán minister, iste je tu mnoho vecí, ktoré by ste mali riešiť, ak nechcete, aby sa už tak biedny stav nášho školstva ešte zhoršil, no myslím, že vo veci spoločenského uznania a vážnosti učiteľského stavu nepomôže žiaden zákon ani Vaša intervencia. Tento boj si musí vybojovať každý učiteľ sám...