O hre alebo celkom ako na hojdačke

Autor: Dávid Králik | 25.5.2012 o 6:06 | Karma článku: 19,51 | Prečítané:  1521x

Veruška... zatvorila očká a začala hlasno odfukovať. Ešte chvíľu sme so ženou postáli pri postieľke a keď bolo zjavné, že konečne zaspala, vyplížili sme sa von. Mlčky čakala. „Vzduch čistý,“ pomyslela si a vytiahla bábiku.

Chvíľku sa s ňou zahrala a keď ju hra prestala baviť, pustila sa do „maľovania“. Že nerozumiete? Naša asi dvojročná Veruška sa vykakala do nočníka v strede izby, do obsahu nočníka namočila vlasy svojej bábiky a začala maľovať. Steny, posteľ, domček pre bábiky. Konečne super zábava! Keď bola hotová, oprela sa unavene o posteľ a kľačiac na kolenách zaspala. Konečne, mala nárok, veď svoju „prácu“ zvládla tak dôsledne, že ešte dlho - dlho potom, čo sme „maľovky“ odstránili, bola jej vôňa zreteľne rozoznateľná v celom byte.

a.JPG 

Vikuška...
konečne stíchla a my sme si vydýchli. Už sme ani nedúfali, že dnes popoludní zaspí. Odmalička to s jej spánkom bolo ťažké. Prvých desať mesiacov sme boli hore každú noc. Čo polhodina, to rev. Jeden z nás zakaždým vyskočil, aby ju zase na pár minút uspal. Preto nás značne prekvapilo, keď v to popoludnie tak náhle stíchla a ešte viac, keď bola ticho dobrú hodinu. „Bude lepšie, ak ju skontrolujeme,“ vraví žena.  Vo dverách sme obaja zostali prekvapene stáť. Vikuška sedela v postieľke obložená množstvom kníh, na ktoré dočiahla a sústredene „čítala“. Bola taká koncentrovaná, že si ani nevšimla, že ju pozorujeme. Malá intelektuálka :).  Takmer ju v tej „literárnej hore“ nebolo vidieť.

b.JPG

Obidve dievčatá...
boli teda veľmi vyhranené už od najmenšieho mala. Veve od jedného roka držala v ruke ceruzku a kreslila a kreslila a kreslila. Aby to nebola nuda, občas ceruzku vymenila za farby alebo vyššie spomenutý „štetec“ z vlasov bábiky. :) Kreslenie, maľovanie a  vystrihovanie boli veľmi dlho jej najobľúbenejšie činnosti. Teda až na výnimku obdobia keď po návrate z nemocnice, spracovávala svoje zážitky z hospitalizácie a nepríjemných zákrokov  tak, že liečila všetkých a všetko. V tom období sme obaja so ženou sme museli vymýšľať stále dokonalejšie formy infúzií a liečebných procesov pre seba i pre bábiky.
Viki mala zo všetkého najradšej čítanie, či už si „čítala“ sama, keď si pozerala knižky a obrázky alebo sme jej čítali my. Donekonečna. Samozrejme najmä vtedy, keď mala  spať. Nedajbože, že sme preskočili nejaké slovo alebo odsek! Mala neuveriteľnú pamäť, hneď nás opravila, prípradne odrapkala nami preskočený odsek spamäti. Dodnes ju podozrievam, že všetky rozprávky vedela doslova naspamäť :)

c.JPG

Moja žena a ja...
sme mali hry s deťmi doma podelené. Nešlo o zámer, skôr tak nejako prirodzene, samo od seba. Kým boli bambule ešte maličké, žena sa s nimi mojkala a hrkala hrkálkami a spievala im. Neskôr už tancovali a spievali spolu. Čítala  im a tiež spolu piekli a hrali sa na mamičky s bábätkami... A ja? U mňa to bolo viac o športe. V čase, keď ešte nevedeli chodiť, položil som si ich na brucho, podopieral im nožičky a oni sa snažili liezť. To ma naučil otec mojej ženy. Naučil ma aj to, ako ich nechať visieť dole hlavou, aby sa im prekrvili mozgové závity, ale o tom radšej pomlčíme :). Keď trochu podrástli, začal som ich brávať pravidelne na ihrisko, kde sme hrávali rôzne loptové hry a naháňačky. No a čo sa týka záľuby našich dcér v práci lekárok - ošetrovaní sme boli so ženou obaja rovnako :).

d.JPG

Dnes...
majú naše deti desať a dvanásť a musím konštatovať, že sa veľa nezmenilo. Žena rieši s deťmi knižky (samozrejme, už si čítajú samé, no ona im ich pomáha vyberať) a tiež pečenie (jasné, že dnes už reálne so skutočnými koláčmi na jeho konci :). Ja zas hrávam s babami futbal, basket, alebo naháňačku. Všetci štyria sa radi hráme spoločenké hry, najmä Scrabbles a obidve baby sú vášnivé kartárky :)

 

Pozerám späť...
a vnútorne cítim, že vôbec nedokážem odhadnúť, ako sme zvládli jednu z najdôležitejších „bojových úloh rodiča“.  Hru, alebo ak chcete, venovanie sa rozvoju dieťaťa. Niekedy sa mi zdá, že sme urobili málo a keby sme sa im venovali viac, boli by teraz ešte oveľa ďalej. Inokedy mám naopak pocit, že sme to prehnali a teraz sú príliš nesamostatné a pričasto nás žiadajú o spoločnosť a participovanie na „ich záležitostiach“. Celkom ako na tej kvargli - hojdačke, kde sedia dve deti, každé na jednej strane a hojdajú sa prevažovaním. Nikdy sa nedá dosiahnuť, aby zostala vodorovne stáť. Vždy je jedna strana ťažšia a klesá k zemi. Vtedy trochu zaťažíme tú ľahšiu, aby sa váha vyrovnala, no tpotom je ťažšia zase tá druhá strana...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?