Fero Kele: (aj) O strachu

Autor: Dávid Králik | 28.6.2012 o 11:11 | (upravené 20.10.2014 o 14:10) Karma článku: 10,48 | Prečítané:  2021x

"Najvyšší štít Afganistanu bol už iba kúsok, no Rudo pokračovať nemohol. Hypoxia. Ležal v stane a zúfalo čakal na lekára. Sotva sa vládal pohnúť. Konečne vidno lekára, ako chvatom prichádza od základného tábora. Lenže...namiesto toho, aby vošiel do stanu a pomohol Rudovi, stan minul a pokračoval ďalej smerom na vrchol...

(Foto archív F.K.)

(Foto archív F.K.)

...vrátil sa až o dve, či tri hodiny neskôr... po zdolaní vrcholu. Rudo to prežil, ale..."nedokončil pán Kele...

František Kele (RNDr., PhD. ), 21.marec 1936, Bratislava. Geograf, pedagóg, horolezec, polárnik, cestovateľ, publicista a spisovateľ. Zaujímal sa najmä o veľhorské regióny sveta. Na tatranské štíty začal vystupovať už ako dvanásťročný chlapec. Stal sa najmladším horským vodcom  s právom vodiť v oblasti celých Vysokých Tatier (v šesťdesiatych rokoch minulého storočia). Vystúpil na takmer 100 končiarov v rôznych pohoriach sveta (napr. Kibo (Kilimandžáro), Aconcagua, Popocatepetl, Chimborazo, Mont Rinjani, Tahat, Elbrus a ďalšie.  Dĺžka výstupov na končiare sveta predstavuje vyše 1100 kilometrov (a práve toľko musel zostupovať).
Popri kmeňových zamestnaniach  sa venoval publicistike, ktorá sa opierala o jeho horolezeckú, polárnickú a najmä cestovateľskú aktivitu. Je autorom a spoluautorom vyše 3O knižných publikácií (Noc na Aconcague, Za 97 dní okolo sveta, Moje dotyky s Everestom, Severný pól, Tatry s Markízou, (Znovu)objavovanie Antarktídy a iné). Zúčastnil sa vyše 6O ciest a expedícii, ktoré zväčša sám organizoval a viedol. Pôsobil na všetkých  kontinentoch, vo viacerých oblastiach Pacifiku a v Arktíde. 
Z výprav spomeňme aspoň prvú našu expedícia na Mount Everest (1984), prvú slovenskú expedíciu na severný pól  (1993) a  výpravu do Antarktídy (2000).


Dlho sa nám nedarilo stretnúť, z čoho usudzujem, že ste veľmi zaneprázdnený človek. Nie je táto "naša" zaneprázdnenosť (moja i Vaša :) len akýmsi útekom?

Nemyslím. Skôr je to nedostatok múdrosti, vďaka ktorej by sme si vedeli povedať: „Stačí polovica!“. A čo sa mňa týka, prichádza do úvahy ešte akási snaha o prolongovanie vysokoproduktívneho života aj v pokročilom veku. Ale toto sa vás iste netýka (smiech).

k.JPG

(Foto archív F.K.)

Vy a horolezectvo?

Otec bol ski-alpinista, lyžiar, turista, horolezec. A všetko sa snažil mi odovzdať. Mal som štyri roky, otec ma vzal na celodennú túru a ja som plakal, lebo ma boleli nohy. Napokon ma vždy niekto vzal na chrbát. Takže musím skonštatovať, že vďaka otcovi to prišlo samo. Ja som si horolezectvo nevybral. To ono si vybralo mňa! Od športového horolezectva som odišiel a inklinujem skôr k horolezectvu účelovému.

Prečo?

Stal som sa kritikom športového horolezectva, lebo práve tá športová dravosť, nútiaca človeka ísť za hranice jeho vlastných limitov, je veľmi nebezpečná. Človek by mal liezť len dovtedy, kým sa dobre cíti. Poznám ľudí, ktorí boli na Evereste, ale v dôsledku nedostatku kyslíku sa dostali do stavu, že si ani nepamätajú, čo videli a zažili a nebyť toho, že ich niekto odfotil, ani by sami neverili, že tam boli. Toto má podľa Vás nejaký význam? Do vrchov by sme mali chodiť žiť a nie umierať! Dobrý horolezec, je živý horolezec.

ve.JPG

(F.Kele a J.Psotka očami Veve Králičky, Himaláje 1984)


Je potrebný nejaký zvláštny talent na horolezectvo?

Talent? Neviem, či by som to nazval talentom. Skôr, duša vrchára. Ak ju človek nemá, jeho lezenie je ako mechanické cvičenie.

V čom to teda je?

Vo vnútornom pocite. Ten má dušu vrchára, kto sa dokáže vyžiť pri extrémnom výstupe rovnako ako pri prechádzke za východom slnka na Kľaku.

Horolezectvo vyzerá ako nebezpečný koníček. Mali ste niekedy strach?

Kto vraví, že nemá strach, nehovorí pravdu. Otázkou však je, o aký druh strachu ide. Ak je to rešpekt a strach zvyšujúci pozornosť a dôslednosť, potom je všetko v poriadku, lebo práve toto pomáha človeku, aby sa bezpečne vrátil. Naopak, strach zo zlyhania...strach, že to človek nedokáže... ten, ktorý zviaže človeku ruky, nohy...takýto strach sa často stáva osudným.

f.JPG

(Foto archív F.K.)

Čo na tento koníček hovorí Vaša žena?

Nikdy som nebol svetová špička. Bol som päť rokov v štátnom reprezentačnom družstve, ako mladý a potom som rýchlo zistil, že športové horolezectvo nie je mojou doménou. Zameral som sa na expedičnú činnosť a tam som organizoval spoločné cesty vedcov a horolezcov. Žena nezažila to extrémne horolezectvo a teda ani extrémne riziko. Musím povedať, že ma veľmi podporovala.

Takže pri účelovom horolezectve, ktorému ste sa venovali, je riziko výrazne menšie?

Minimálne ste voľnejší. "Nedá sa? Nevadí, tak nabudúce." Alebo inak povedané: Keď nemôžem, tak nemusím. Žena chodievala na ľahšie výstupy so mnou. Nepovie Vám, že je horolezkyňa, ale pekných pár vrcholov má za sebou tiež. Nie náročných, ale iste stáli za to.

Ako ste sa zoznámili?

Prvýkrát sme sa stretli na Zelenom plese pod Kežmarským štítom. Bola tam na nejakom učiteľskom podujatí. Vtedy vlastne prvýkrát vystúpila na nejaké ľahšie štíty.

Ak si odmyslíme nebezpečenstvo, je tu ešte ďalší faktor, ktorý by mohol Vašej žene vadiť a tým je čas, ktorý ste trávili mimo domu. Skúsme byť konkrétni. Koľko času ste strávili mimo domu?

Ak zrátam všetky tie dni, tak to je dokopy asi  jedenásť rokov "čistého času".

h.JPG

(Foto archív F.K.)

Fíha, to už je riadna doba. Čo ona na to?

Veľmi ma podporovala, tolerovala ma a pomáhala mi. A ja som na ňu neustále myslel. Dokonca raz, v deň výročia našej svadby na Antarktíde, som trval  na tom, že jej zavolám. Kapitán okamžite stabilizoval ľadoborec a ja som sa dovolal svojej žene. Aj keď som bol telom preč, duchom som býval pri nej. Nebolo výnimkou, že som jej napísal správu: "Lidka, bola si už vyvenčiť dnes ráno Elzu?"

A boli ste niekde aj spolu?

Galapágy, Kalahari, Alpy, Bali...naposledy sme boli na Korzike a Sardínii.  A dokonca o tom aj písala.

Ako je to s Vašim písaním? Písali ste už pred tým, než ste začali cestovať a liezť? (Písali by ste, aj keby ste neboli cestovateľom a horolezcom?)

Pracoval som už pár rokov v SAV a tam som pravidelne publikoval. Prirodzene, keď som sa rozcestoval, začal som písať viac a témy sa týkali predovšetkým mojich ciest. Chcel som zanechať "stopy" zo svojich ciest.

g.JPG

(Foto archív F.K.)

Boli ste cestovateľ?

Áno, ale nie každý je cestovateľom. Niektorí sú len cestujúci.

Aký je v tom rozdiel?

Cestujúci ide s niekým a ten niekto mu pripraví program. Cestovateľ si pripraví program sám a sám to aj celé zrealizuje. Napokon nechá aj nejakú "cestovateľskú stopu", čo boli v mojom prípade knihy.

Koľko času vám zvyčajne zaberie „jedna stopa“ :)

To závisí od toho, či idem sám, alebo so ženou. Ona totiž píše denníky omnoho lepšie ako ja a tak máme po návrate obvykle perfektne pripravený materiál. No ale ak teda hovorím o sebe a o svojich „stopách“, tak je to zhruba rok na jednu knihu.

Spomínali ste svoje pedagogické pôsobenie. Čo keby sme sa vrátili ešte kus nazad a spomenuli si na Vaše žiacke roky?

Na základnej škole som bol tiché a slušné dieťa. Pár spolužiakov bolo odo mňa lepších, čo do známok, ale celkovo som bol veľmi dobrý žiak. Na strednej škole som bol jednotkár, ale vystrájal som a bol som výmyselník. Dokonca som bol predseda triedy. Raz som vyhlásil uhoľné prázdniny. Jednoducho som ráno poslal všetkých preč a bolo. Pán profesor Hudec sa ma spýtal, čo sa deje a ja som mu vysvetlil, že v rámci ohrozeného zdravia som udelil v našej triede uhoľné prázdniny. Na druhý deň potom vyhlásili uhoľné prázdniny pre celú školu. No a na vysokej škole prírodovedeckej, tam som ostal skvelým žiakom. Spravil som si oba smery – učiteľský aj vedecký.

vi.JPG

(F.Kele vychádzajúci zo stanu očami Viki Králičky)

Po skončení školy som sa venoval obom smerom. Vedeckému i učiteľskému a oba ma obohatili a veľa mi dali. Kmeňovo som bol ako zamestnanec SAV a popri tom som si "odbiehal" učiť. Učil som aj na univerzite, aj na gymnáziu aj na základnej škole. Najskôr som to považoval za omyl, tú základnú školu, no dnes, s odstupom času, to hodnotím ako skvelú skúsenosť. Práve v povinnej škole sa ukáže, kto skutočne ovláda pedagogické umenie. Aspoň v minulosti to platilo.

j.JPG

(Foto archív F.K.)

V ktorej časti Vášho doterajšieho života ste sa najviac naučili?

V cestovateľstve. A tiež v pozícii učiteľa na základnej škole.

Čo ste sa konkrétne naučili?

Vôľové vlastnosti, odhadnúť svoje sily a možnosti a prípadne vrátiť sa.

Vrátiť sa?

Raz som liezol s otcom. Mal som pätnásť a niekde v polceste som sa zasekol. Nie a nie sa odhodlať pokračovať. Vtedy sme sa vrátili.

Rimond Lambert na Evereste 1951 s Tensingom 200 výškových metrov pod vrcholom. Začalo sa rýchlo meniť počasie. Povedali si: „Máme na to?“ „Máme!“ „Ale dokážeme sa aj vrátiť ak sa rapídne zhorší počasie?“...Bez ďalšieho otáľania sa otočili a zamierili dole...

Pár vecí, ktoré hrajú rolu pri dosiahnutí vrcholu?

-výber partie, dobrý tím
-nasadenie
-sebareflexia, sebahodnotenie

a.JPG

(Foto archív F.K.)

Našiel som stránku, ktorá vraj mapuje SKUTOČNÉ OSOBNOSTI. A vy tam figurujete ako jedna z nich. Aké kritérium je podľa Vás rozhodujúce pri určovaní, kedy ide o skutočnú osobnosť a kedy nie?

Okrem toho, že osobnosť by mala byť jednotka v nejakej oblasti, dôležitá je i jej morálka, povaha, postoje, etika, názory na život, interpretácia vlastných kvalít...

A najväčšia osobnosť pre Fera Keleho?

Môj otec.

Čo do hôr nepatrí?

Nezodpovednosť a individualizmus. Boli sme svojho času  v Pakistane, v pohorí Karakóram. Podnikali sme v masíve osemtisícoviek Gašerbrum. Boli tam dva vrcholy, ale nedostali sme povolenie na ten ľahší, ktorý bol pre ženy dosiahnuteľný. Keď sme sa rozdelili, ony sa odpojili a išli ta. Napriek zákazu... Cez vysielačku klamali a hlásili, že sú niekde inde (tam, kde mali byť podľa pôvodného plánu). Nakoniec sa v snahe odľahčiť  zbavili všetkého vrátane vysielačiek, takže sme niekoľko dní nemali o nich žiadne správy. Išlo o neuveriteľný hazard a nepamätám si, že by som niekedy zažil niečo strašnejšie.

c.JPG

(Foto archív F.K.)

Rozlúčme sa nejakým obyčajným príbehom

Bolo to v Patagónskych Andách. Hostiteľ s nami hovoril po slovensky. Mal síce prízvuk, ale rozprával veľmi dobre. Keď sme sa ho pýtali, kedy odišiel zo Slovenska, dozvedeli sme sa, že na Slovensku doteraz ešte nebol. Mama ho naučila hovoriť po slovensky doma v Patagónii.

To je úžasné!

Cha, lenže to nie je všetko. Tá mama bola z Horných Obdokoviec, čo je dedina, odkiaľ pochádza aj moja mama. Svet je malý.

To je neuveriteľné!

Však.

Môžem sa nakoniec ešte opýtať, prečo vlastne podporujete národný projekt KomPrax?

Prečo? Veď celý môj život je postavený na praktických skúsenostiach a učení sa zážitkom. Ale ak Vám to nestačí a chcete počuť viac, prečítajte si nahlas tento rozhovor a budete počuť celú odpoveď!

 

Ďakujem za rozhovor.

 

Ps: Rozhovor bol autorizovaný a František Kele v prepise nič nezmenil.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?