bez servítky (by som to nedal)

Autor: Dávid Králik | 11.7.2012 o 12:02 | (upravené 11.7.2012 o 12:46) Karma článku: 11,64 | Prečítané:  2238x

"Viki?" "Áno?" "Môžem si požičať od teba pero?" "Jasné, je na stole, vedľa krížoviek." "Dík." "Nie je za čo." ...Vyťahujem servítku, lebo obyčajný papier nikde nevidím a začínam písať. "Čo to píšeš?" spýta sa ma moja žena a ja len mávnem rukou, že také malé postrehy a somariny, ktoré sa mi snáď raz budú hodiť.

Dnes musím povedať, že "bez servítky by som to nedal". Nebyť tej servítky totiž, chýbali by mi slová. Ono je to tak. Keď prídu myšlienky a slová, treba ich rýchlo chmatnúť, polapiť, lebo ak tak človek nespraví, môže sa mu ľahko stať, že už druhá šanca nebude...a to sa myslím týka nie len slov...

Wellcome on board!

- - -

(Marina di Campo)

100.JPG

Boli sme v akváriu. Bolo to super a lietali sme z jedného miesta na druhé. Odrazu ma upútalo jedno, kde nebolo nič iné, iba piesok. No a potom jedno oko. A odrazu sa časť piesku zdvihla a ja som zistil, že to oko patrí rybe, plochej ako lopár.

Šnorchlovali sme (neviem, či sa to slovo píše takto, ale je to čosi ako potápanie na povrchu. Človek pri tom má potápačské okuliare a takú trubku na dýchanie, takže sa nemusí každú chvíľu vynárať.) Odrazu ma Viki šťuchá a zúrivo gestikuluje smerom k piesočnatému dnu. A tam ryba, presne taká, ako v akváriu, len chvalabohu asi päťkrát menšia. Jednou z najkrajších rodičovskch "povinností" je sprevádzanie dieťaťa pri objavoch. (Ps: Všimli ste si, že v pravom dolnom rohu fotografie vidno chvostík? :)

27.jpg

...

8.jpg

...

26.jpg

...

28.jpg

...

3.jpg

- - -

(Portoferraio)

200.JPG

Prednášam študentom a som nejaký spomalený. Nie a nie ukončiť workshop. Kdesi v lese už ma čaká partia, aby sme začali tohoročnú chlapskú stanovačku a ja som ešte stále v triede. To je riadna patália. Vynechávam niektoré aktivity a prednáška sa mení na veľmi stručné zhrnutie faktov. No aj napriek tomu nie a nie skončiť. Bude deväť večer (stanovačka bola plánovaná na desiatu ráno) a ja stále trčím tu! Nestíham! Nie a nie skončiť! Prebúdzam sa.

Ďalšiu noc...Už-už som prechádzal kontrolou, keď sa jeden z pracovníkov zahľadel na moju veľkú tašku a oznámil mi, že ma s ňou do lietadla nepustí. Rýchlo som tašku vzal a utekal nájsť niekoho, kto by ju vzal do úschovy, kým sa vrátim. Napokon som niekoho našiel a tašku mu odovdal, no nejako som sa stratil a nie a nie nájsť cestu k letisku. Stále častejšie pozerám na hodiny a začínam panikáriť. Nestíham! Prebúdzam sa celý spotený.

Myslím, že je druhá svetová vojna. Schyľuje sa k náletu. Revem na Viki a Veve, aby si švihli. Utekáme smerom k zastávke, kde stojí autobus. Viem, že je posledný a keď ho nestihneme, bude koniec. Bežíme a ja ich stále poháňam. Sme dobrých päťdesiat metrov od autobusu. Vodič zatvára dvere a pomaly sa rozbieha. "Koniec," zašepkám a všetci traja prejdeme do kroku. V tom autobus znova zastane. Schmatne baby za ruky a vlečiem ich a potom už len pocítim úľavu pri vpadnutí dnu. Dvere sa zatvoria. Prebúdzam sa s pocitom, že som to tentokrát stihol. Ďalšiu noc už žiaden stres, len nejaké hlúposti. Aj tú nasledujúcu...

Po tých troch snoch mi napadlo, že niektoré veci (situácie) sa zrejme budú vracať do našich životov znovu a znovu, až kým ich neprekonáme...kým konečne "raz nezmeškáme"...

 

1.jpg

...

4.jpg

...

33.jpg

...

34.jpg

- - -

(CapoliVERI)

300.JPG

Na pláži sme stretli takého milého psíka - orieška. Ktorási z dievčat prehodila, že je to chudáčik. O kúsok ďalej sme v bare videli sedieť mohutného chlapa, ktorý sledoval futbalový zápas. Vedľa neho ležal veľký ušľachtilý pes. Ten oriešok na pláži bol veselý a usmieval sa. Aspoň mne sa tak videlo. Vrtel chvostíkom, behal od turistu k turistovi, kde tu niečo dostal, občas sa s ním niekto pomaznal. Ten pes v bare bol smutný. Aspoň mne sa tak zdalo. Dlho do noci som uvažoval, ktorého z tých dvoch by som väčšmi nazval chudáčikom...

V alternatívnom svete žijem v prérii. So ženou a deťmi vlastníme malý stan a ja chodievam loviť ryby a občas aj nejakú zver. Viem, že som sa narodil v zime, no neviem, pred koľkými zimami to bolo... Viem, že spím rád pod holým nebom a píšem perom z dravého vtáka...A viem, že som tam šťastný...možno šťastnejší, ako tu...

5.jpg

...

12.jpg

...

13.jpg

...

14.jpg

- - -

(Cavo)

400.JPG

Nalial som si víno a pozrel sa cez neho na svet. Bol červený a na moment ma očaril. Lenže potom som víno vypil a pohľad cez prázdny pohár bol smutný a rozmazaný. Odložil som teda pohár a zahľadel sa opäť...

36.jpg

...na more

7.jpg

...na stromy

24.jpg

...na uterák :)

30.jpg

a zistil som, že svet je krásny...

29.jpg

...

25.jpg

...

32.jpg

- - -

(Cavo-Piombino)

500.JPG

Občas hrávame karty - Faraóna. Žena, deti a ja. Nikdy ich nenechávam vyhrať. Jednoducho, ak mám sedmu, hodím a je mi jedno, či kvôli tomu niektorá z nich prehrá, alebo nie. Odkedy používam túto "drsnú" taktiku, mám pocit, že sa z výhry oveľa viac tešia. Ale možno sa mýlim a je to celé hlúposť. Ak chcete, spýtajte sa ich na to :)

39.jpg

...

2.jpg

...

18.jpg

...

21.jpg

...

22.jpg

...

23.jpg

...

20.jpg

...

38.jpg

...

41.jpg

- - -

(Siena)

600.JPG

Večer sme chodievali na zmrzlinu. Talianska zmrzlina je skvelá. Objavil som tam takú, že "Čierna-biela". Bola to v podstate vychladená nutela. Bola absolútne skvelá a vynikajúca, ale človek bol v polovici tak presýtený, že ju ani nedokázal dojesť. Ďalší večer mi Veve navrhla, nech sme saprofyti. Teda, že ona si vezme nejakú osviežujúcu zmrzku a ja tú "moju" a budeme si ich striedať. Takouto formou to išlo ako po masle a zjesť "čierno-biely" zázrak bola hračka.

Napadá mi, aké by bolo skvelé, keby sme dokázali takto saprofytovať častejšie a v podstatne väčšom rozptyle... ale keď aj nie, čo keby sme aspoň zaviedli tento "zmrzlinový spôsob" ako novú výkladovú metódu o saprofytizme do našich škôl :)

43.jpg

...

66.jpg

...

44.jpg

...

45.jpg

...

46.jpg

...

47.jpg

...

48.jpg

...

49.jpg

...

50.jpg

...

51.jpg

...

52.jpg

- - -

(Florencia/Firenze)

700.JPG

Našiel som v mori náramok. Bol pekný a hodil sa mi. Navôkol nebolo nikoho, koho by som sa spýtal, či ho nevytratil, a tak som si ho vzal. Už o chvíľu som zistil, že som náramok stratil. A viete, čo bolo zláštne? Vôbec som necítil ľútosť. Možno preto, že mi vlastne ten náramok nikdy nepatril...

53.jpg

...

67.jpg

...

54.jpg

...

55.jpg

...

56.jpg

- - -

(Benátky/Venezia)

800.JPG

Do Benátok som chodieval dlhé roky. Najskôr ako šermiar - pretekár, následne ako rozhodca. Nikdy som netušil, že sa tam nachádza židovské geto. Vždy som si prešiel tou hlavnou "štrekou", končiacou na sv.Markovi a bolo.

Nie je dobré byť povrchný. Pretekajú tak človeku pomedzi prsty dôležité detaily...a je to škoda...

57.jpg

...

58.jpg

...

59.jpg

...

60.jpg

...

61.jpg

...

62.jpg

...

63.jpg

...

64.jpg

...

68.jpg

...

69.jpg

...

70.jpg

- - -

(Bratislava)

1000.JPG

Ja sa tam chcem vrátiť," žobroní Vikuška. Vždy to hovorí. No nemyslite si, že to vraví len tak. Vždy to myslí vážne...

123.JPG

...

321.JPG

...

654.JPG

adios

- - -

...venované s úctou a láskou mojim trom spolucestujúcim...Človeku občas trvá, než zistí, aké sú pre neho niektoré veci dôležité. Ako napríklad také servítky ;)


Ps: Fotografie k tomuto blogu upravila moja žena, za čo jej nesmierne ďakujem :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?