M.Jirsová, J.Jirsa: O živote kulakov (Rozhovor bez autorizácie)

Autor: Dávid Králik | 16.7.2012 o 15:30 | (upravené 16.7.2012 o 20:07) Karma článku: 11,74 | Prečítané:  1333x

Mohol som mať vtedy tak devätnásť. Bol som na prázdninách v Poříčí u mojich starých rodičov a raz večer som zahlásil, že idem s kamošmi z dediny na pivo do Strakoníc. Babička s dědou z toho neboli trikrát nadšení, nakoľko som mal pomáhať ďalší deň okolo piatej ráno s niečím na statku, ale napokon privolili. S tým pivom sme to však vtedy prehnali... Zostal som spať u kamaráta v Strakoniciach a vrátil sa až ďalší deň predpoludním. Nepovedali mi ani slovo, ale cítil som, ako boli z môjho zlyhania nešťastní...

Novomanželia Jirsovi (Foto archív rodina Jirsova)Novomanželia Jirsovi (Foto archív rodina Jirsova)

(Našiel som kdesi zapatrošenú kazetu, ktorú nahrala v deväťdesiatom štvrtom moja staršia sestra Alena. Pri jej počúvaní som si zase raz uvedomil, akí múdri sú jednoduchí ľudia. Preto som sa rozhodol veľmi voľne prepísať jej obsah do akéhosi zvláštneho rozhovoru vnuka a jeho starých rodičov.)

- - -

intro:

Babička: „Dědek, když mi nasere, tak s ním nebudu mluvit.“
Děda: „To prohlási, místopřísežne.“
Babička: „Jenže, ono mi to pak nedá.“
Děda: „Ani půl hodiny.“
Babička: „Tak na nej mušim mluvit. I dyž má někdy svou palici.“
Děda: „To je komandovaní. A taky nic nejim. Což jsem dneska snědl?“
Babička: „No ježišmária, dyť něco sníš a hnedka seš zase hladovej.“
Děda: „Měl jsem jenom půl talíře polívky. A stejne, všecko je světová politika a my, obyčejní lidi vůbec netušíme, jak se věci ve skutočnosti maj.“

- - -
(Pozn. Niekde hovoril děda, niekde babička a niekde obaja naraz :)

b3.JPG

(Foto archív rodina Jirsova)

 

Prečo netušíme? Sme na to, my obyčajní ľudia, hlúpi?

Nie, nepovedal by som, že hlúpi...len nevidíme celé zákulisie. Viete, vtedy, pred napadnutím. Rádio sme nemali. V noci nám zaklopal Boháček a kričal: „Vstávajte, je mobilizácia.“ A tak môj otec odišiel, aby spolu s ďalšími bránil Československo. Československá armáda bola v tom čase jednou z najlepšie vyzbrojených armád, takže boj by to bol pre Nemcov veľmi ťažký, aj keď je zrejmé, že bez cudzej pomoci by cez nás napokon Nemci tak či tak prešli. Hm, lenže k boju nedošlo. Obetovali nás. Ako sa to hovorí? V mene vyšších záujmov?

Ale veď to možno v tej chvíli považovali za možnosť, ako predísť obrovskému krvipreliatiu?

Dobre a čo takto Američania.

Čo s nimi?

Kedy vstúpili do vojny? Až potom, čo nechali dôjsť Nemcov temer do Moskvy. Prečo až tak neskoro? Predsa preto, aby sa „vymlátili“ zbrane a vznikol dopyt po ďalších.

b6.JPG

(Foto archív rodina Jirsova)


Zapojili ste sa nejako do vojny vy?

Až k záveru. V Poříčí bola jednotka, ktorá bývala v „grafítke“. Strážili most. Keď bolo jasné, že je čoskoro po vojne, prišli k nim poříčski hasiči. Vyzeralo to, že sa dokonca potešili a odovzdali zbrane s radosťou. Až na jedného to boli celkom obyčajní a mierumilovní ľudia. Ten jeden bol presvedčený nacista, lenže než stihol niečo urobiť, ostatní ho premohli a bolo.

Keď ich odzbrojili, most bol nestrážený a poslali tam nás, mladých chalanov, ktorí v živote nedržali v ruke zbraň. Až na jedného, ten už bol pred vojnou v armáde. Ten nám ukázal, ako sa nabíja puška a stáli sme v dvojiciach na stráži. Dostali sme fajčenie a konzervy a boli sme frajeri. Teda aspoň cez deň. V noci, keď šušťali stromy a kde tu sa objavila svetlica, ktorou si dávali utekajúci Nemci signály, nebolo nám všetko jedno. Snažili sa dostať cez rieku na západ, k americkej armáde. Keď sme tam večer stáli, boli sme pritlačení ku konštrukcii mostu a strachom sme sa ani nepohli. Ráno nás slávnostne vzali do krčmy. To bolo tuším šiesteho mája štyridsať päť. Tam bolo pustené rádio a hlásili, že Američania obsadili Plzeň.  Praha volala o pomoc, a tak tam ihneď z Plzne vyrážajú. Že vraj do dvoch hodín začnú boje o Prahu. To hlásili niekoľkokrát a potom ticho. Ako keď utne. Z Plzne teda vyšli, ale niekde po ceste sa museli otočiť a ísť späť, lebo ďalej bola ruská zóna a tam nesmeli. Do deviateho v Prahe úplne zbytočne umierali ľudia. Zase tie vyššie záujmy.

Tesne po tej príhode v „grafítke“, stretli tí hasiči  dva nákladiaky plné vojakov. Začali pred nimi mávať puškami a guľometmi, ktoré pred tým vzali od jednotky v „grafítke“, vojaci v nákladiakoch sa zľakli a odovzdali zbrane. Keď neskôr ich dôstojník videl, kto ich to odzbrojil, zhodnotil, že sa nechali dobehnúť. Vraj ak by vedel, že ich zastavili takí „hastroši“... Stačila by spŕška z guľometu a bolo by...

A Poříčí oslobodil kto?

Američania. Prišlo sa tam pozrieť veľa ľudí, keď prechádzali. Prišli s elitnou armádou - dobre oblečení, so žuvačkami a cigaretami, puky na nohaviciach starostlivo vyžehlené, takí páni. Noooo, neskôr tadiaľto prechádzali aj Rusi.

A?

Boli špinaví, zaprášení a zvlčilí. Raz som videl vojaka, ktorý niekomu ukradol budík, no zjavne nevedel, na čo "to" je. Keď mu začal vo vrecku zvoniť, vytiahol ho, hodil na zem a rozstrieľal samopalom, lebo to bol nejaký pekelný stroj. K našim známym v Písku vtrhol ruský vojak a vrhol sa na ženu. Vrátil sa muž a vrhol sa na vojaka. Ten schytil samopal a išiel ho zastreliť, ale v poslednej chvíli sa tam objavil nejaký dôstojník a ten ho zastavil. Tí dôstojníci už boli inteligentnejší a rozumnejší, ale vojaci boli ako kobylky.

b9.JPG

(Foto archív rodina Jirsova)


A kedy vlastne došlo k tomu, že to tu zabrali komunisti?

V prvých voľbách hneď po vojne ešte nie. Bol som tam a boli to demokratické voľby. Bol som dokonca v komisii a s istotou môžem potvrdiť, že komunisti prehrali aj v Dolnom aj v Hornom Poříčí..ale potom..

Dobre, ale čo sa vlastne stalo?

Myslím, že nikto presne nevedel, kto je kto. Len komunisti to mali jasné a preto vyhrali.

Čo potom nasledovalo?

Tlačili nás, aby sme všetko odovzdali a vstúpili do družstva.

Ako tlačili?

Ak mal niekto dve, tri kravy a iba päť hektárov polí, musel odovzdať 400 litrov mlieka. No ten, čo mal nad pätnásť hektárov, musel pri rovnakom počte kráv odovzdať 1500 litrov. K tomu ešte ten s menším poľom dostával za prekročenie normy príplatky a mal nárok aj na spätný odpredaj otrúb, čiže kravy mohol lepšie kŕmiť a tie zase lepšie dojili. Tiež dostávali lístky a mali všetko možné zadarmo. My sme museli draho kupovať na voľnom trhu. To bola cesta, ako donútili veľkých hospodárov vstúpiť do družstva. Tak sme vstúpili do „kolchozu“.

Dodnes si pamätám ako som stretol mamku Drahuše Křivancouc. Bolo to v deň, keď zasadla komisia. Spínala rukami, že aká hrozná vec, aký mám kontingent, že to nesplním. Vraj, čo len s nami bude. Ale oči jej žiarili a bolo vidieť ako v sebe dusí škodoradosť. Hlúpa žena to bola a zlá. Povedal som jej vtedy, že na každého dôjde a mal som pravdu...

b16.JPG

(Foto archív rodina Jirsova)


Ako ste zvládli tú zmenu? Myslím tým, namiesto práce na vlastnom hospodárstve, pracovať na družstevnom.

Keďže sme boli z vlastného statku naučení makať, makali sme a stalo sa to, že sme zarobili viac, než mnohí iní. Zas boli okolo reči, vraj: „Sedliaci zase bohatnú a my chudáci nič“, ale to, že podmienky boli rovnaké, len my sme makali dvakrát toľko, to už nevideli.

Ale ako ste mohli zarobiť viac? Ja som myslel, že v tom čase si boli všetci bežní smrteľníci rovní. Ráno prišli do práce a popoludní sa vrátili a bez ohľadu na odpracovanú prácu, dostali jednakú mzdu.

Obilie sa rátalo na odpracované jednotky. Za jednu bolo povedzme 5 kg (krmné, pšenica, žito). My sme robili obaja, tak sme urobili okolo 50 metrákov obilia za tú prácu. A bol ešte aj plat. Prvý rok 8 korún, ďalší už dvanásť.

Za mesiac?

Nie, za jednotku. To bolo povedzme za osem hodín bežnej práce. Ak bola práca nadmerne ťažká, mohlo to byť jeden a pol jednotky za ten istý čas.

A keď všetci vstúpili, ako to išlo?

Ako kde. Niektoré družstvá fungovali dobre a ich úroveň aj produktivita stúpala. Inde mali zase dlhy. Od toho závisela aj cena jednej jednotky. My sme mali už 25 korún za jednotku a v Lhote mali hádam polovicu. To už nás zase chválili v novinách „Manželia Jirsovi dobierali na konci roku 25 000 korún“. To boli v tom čase veľké peniaze.

Tomu nerozumiem. Prečo ste ešte dostali peniaze na konci roku?

Každý mesiac sme brali zálohu asi 10 korún na odpracovanú jednotku. Ak sme odpracovali viac, zrátalo sa to a dostali sme to na konci roku.

b18.JPG

(Foto archív rodina Jirsova)


Vystúpil niekedy niekto z družstva?

Po mene peňazí dali hromadnú odhlášku z družstva viacerí, o čom som ja ani nevedel. Zostali sme tam len štyria. Křešničkovc, Hajkovc, bába Petříkú a my. Priviedli sme aj všetkých členov rodiny a robili všetku prácu, ktorú dovtedy robila celá dedina. Ostatní odišli a vzali si svoje polia naspäť.

Prečo ste teda nevystúpili aj vy?

Raz prišiel chlapík z okresu a povedal: „Ak vystúpiš, pôjdeš do basy!“ Vedeli všetko, títo okresáci. Nechali vystúpiť tých, ktorí sa nevedeli uživiť a teda sa neskôr zase vrátili. My by sme sa uživili, ale nemohli sme.

Takže tí, čo vystúpili, sa zase vrátili?

Keď raz človek vyskočí z idúceho vlaku, ťažko ho dobehnúť. Polia dostali nazad, ale jednak už nevedeli tak robiť, ako voľakedy a tiež boli vysoké odvody a chýbali pomocníci. Netrvalo to dlho a všetci zase vstúpili. Ako som vravel, niekedy to v tých družstvách fungovalo celkom dobre. Keď sa spravil dobrý kolektív. Ak bol dobrý vedúci pracovník (či bol komunista, alebo nie, to nebolo dôležité), družstvu to išlo. Lenže, keď im potom niečo rozkázali z okresu, dokázali sa postaviť všetci jednotne proti tomu, začalo to škrípať. Niekoľkých premiestnili, aby mali nad nimi moc a bolo zase zle. Ľudia sa začali báť a rezignovali.

b2.JPG

(Foto archív rodina Jirsova)


Keď už boli ľudia poslušní a vstúpili späť do družstiev, dostali nejaké úľavy?

Dovolenky sme nemali, ani nárok materskú, ani PN-ky. Jeden rok zaviedli akési materiálne prídavky na deti -  metrák pšenice na jedno dieťa. Ale aspoň u nás v Poříčí sa to nestretlo s veľkým porozumením. Ozývalo sa mnoho hlasov, že parchantov si môže narobiť každý.

Ale nám vždy tvrdili, že komunisti podporovali populačnú vlnu?

Len zamestnancov fabrík. Nie sedliakov. Ja som bola doma ani nie 3 mesiace po pôrode. Inak by sme to neutiahli.

Vnímali ste v tom čase nejakú politickú propagandu?

Boli sme v Prahe na Chruščovovi. Všade boli policajti jasali, kričali a povzbudzovali. My sme tam boli zo zvedavosti ako mnoho ďalších, postávali sme obďaleč a pozorovali „jasajúcich policajtov“. Bolo nám zrejmé, že toto nie je spontánna radosť ľudu.

b12.JPG

 

Dotkli sa nejako našej rodiny politické čistky?

Strýko z Dražejova bol zavretý.

Za čo?

Bol to starý vzdelanec. Vážený v dedine. Ovládal históriu a bol pisárom. Komunisti vedeli, že ak pôjde do družstva on, pôjde celá dedina. On však odmietol, tak si naňho niečo vymysleli. Pracoval v rámci trestu v tehliarni v Strakoniciach. Ale ani to im nestačilo. Jeho dcéru Vieru donútili ísť ťažko pracovať do fabriky. Ale ona bola šikovná a začala dosahovať lepšie výsledky ako ostatní, tak ani to už im nesedelo, nuž musela ísť robiť do družstva. Sedliaci sa vedeli vždy uživiť. Ak mali možnosť, zarobili, lebo boli naučení pracovať.

V šesťdesiatom ôsmom Československo napadli Rusi, ako sa to prejavilo v Poříčí?

Vtedy sa aj sem nahrnulo veľa Rusov, ale asi po dvoch dňoch sa stiahli. Vyzeralo to, akoby išlo o nejaký tlak zvonku. Predsa len toto územie oslobodili Američania. Boli tu ich hroby a pamätné miesta.

b17.JPG

(Foto archív rodina Jirsova)


Vrátim sa na začiatok. Vraveli ste, že vo veľkom svete je všetko vopred dohodnuté a my sme len bábky v rukách iných. Ako sa dá s týmto poznaním žiť?

Je treba žiť tak, aby človek obstál. Konať podľa svojho vlastného svedomia.

Svedomia?

Niekto tomu vraví Pán Boh, niekto svedomie, ale podľa mňa je to jedno. Dôležité je druhým neubližovať a ak sa dá, snažiť sa skôr ešte pomôcť. A to aj v prípade, keď už dopredu viete, že sa vám odvďačia zle, po-ohovárajú vás, okradnú, alebo tak niečo.

 


Rozhovor nebol autorizovaný, lebo k prepisu záznamu z MG pásky došlo príliš neskoro..

 

Ps: Tá pitka a zmeškanie povinností na statku bola z mojej strany hrozná hlúposť :(

Pps: O tomto nebolo v rozhovore ani zmienky...

deda.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?