Otto Šimko: Cesta do plynu začala presádzaním v kvinte

Autor: Dávid Králik | 20.7.2012 o 8:08 | (upravené 20.7.2012 o 9:23) Karma článku: 17,16 | Prečítané:  5265x

...Židia sú odvekými nepriateľmi slovenského národa. Žid keťas nás večne vykorisťoval  a okrádal. Len a len pre Židov sú naši ľudia chudobní a hladní! Preto, Židia, odteraz budete sedieť v laviciach, ktoré sme ván my, Slováci, vyhradili!... Keď profesor Mendlík vstúpil do kvinty, zarazil sa. V triede bolo ticho. Striedavo hľadel na skupinku Židov a na nápis, „zdobiaci“ tabuľu ako i nákres, umiestnený pod spomínaným nápisom, naznačujúci, kde presne sa nachádzajú tie miesta, špeciálne určené pre „vyvolených“. Pretrel si ustarostené čelo a zažmurkal. Ešte chvíľu mlčky stál a neveriacky krútil hlavou. V zápätí vykročil do riaditeľne, aby oznámil svojmu nadriadenému, že kvinte viac nechce byť triednym...Písal sa rok 1939...

(Foto archív O.Š.)(Foto archív O.Š.)

Otto Šimko, 1.jún 1924, Topoľčany. Pracovník povereníctva sociálnej starostlivosti, sústružník, vychovávateľ v učňovskom domove, robkor (robotnícky korešpondent), novinár, podnikový právnik...ale hlavne dobrý človek...

Pri čítaní knižiek židovských autorov mám pocit, akoby mali  všetci títo autori jednu spoločnú črtu.

Akú?

Židovský smútok. Môže existovať čosi ako osudový bytostný smútok spojený príslušnosťou k istému národu?

Nesedí mi tam pojem smútok a som v rozpakoch. Asi by som to nenazval smútkom.

Prečo?

To slovo nezahŕňa celý stav, ktorý si v sebe židovský národ od počiatku nesie. Ten stav je spôsobený celými dejinami tohto národa. Prenasledovaním a nenávisťou, ktoré vyvrcholili holokaustom....Smútok nestačí...

Ako sa dá žiť po holokauste? Myslím tým, ako berie odsúdenec na smrť, ktorý nejakým zázrakom vyviazol, následný život?

Niektorí ľudia sa tým trápia až do smrti. Prehrabávajú sa v bolesti a smútku a paralyzovaní hrôzami, ktoré prežili, nedokážu sa viac vrátiť „späť“. Ja som celkom iný. Žijem dnes. To, čo sa udialo, nikto nevráti a ja mám na výber. Buď vykročím do svetla nového dňa, alebo sa zrútim do tmy spomienok. Volím si svetlo.

9.JPG

(Pán Otto očami Viki Králičky)

 

Čo, keby sme poopravili „pocit smútku“,  na pocit krivdy?

Áno, iste aj ten poznám, ale zase je to len časť celku, nie celok ako taký. Bol tu fašizmus a my sme boli deportovaní. Prišiel komunizmus a ja som po vyštudovaní právnickej fakulty putoval priamo do výroby. Namiesto antisemitizmu prišiel antisionizmus, ale inak všetko ostalo po starom. Pocit krivdy sa mi vidí celkom prirodzený, no ako som vravel, je to len časť celku..

Existuje, ako istý protipól k tej krivde a smútku, akási „židovská nadradenosť“, povýšenectvo, či pocit vyvolenosti?

Kategorizácia takejto vlastnosti, jej prisúdenie všetkým, nie je na mieste. Vlastne akákoľvek generalizácia a to bez ohľadu na to, či hovoríme o Židoch, alebo akomkoľvek inom etniku. Rovnakú nadradenosť, ako u časti Židov, môžeme pozorovať u kresťanskej elity, či u niektorých privatizérov a novo - zbohalíkov. Spýtali by ste sa takto na nejaký iný národ? Celý? Ja nie. Neverím totiž vo vlastnosti národa. Verím len a len vo vlastnosti jednotlivcov. Ak začneme národu, či národnosti prisudzovať dobré, alebo zlé vlastnosti, sme na najlepšej ceste krivdiť jednotlivcom...

Ešte aj dnes človek občas narazí na správu, že kdesi ktosi oslavuje Tisov Slovenský štát. Nevyvoláva to vo Vás hnev?

Hnev? Nie, skôr  smútok a sklamanie. Nerozumiem, ako sa môže stať, že niekto ešte dnes glorifikuje štát, v ktorom sa tolerovali toľké hrôzy a zverstvá.

Čo vravíte na Tisa, ako človeka?

Tiso bol kontroverzná osobnosť. Keď mu Vatikán vytýkal, že tie transporty nie sú v súlade s kresťanstvom, dôvodil asi takto (List pápežovi Piovi XII.): „Vláda Slovenskej republiky neuskutočnila inkriminačné akcie proti Čechom a Židom pre ich národnú, alebo rasovú príslušnosť, ale z povinnosti brániť svoj národ proti nepriateľom, ktorí po stáročia zhubne pôsobili v jej lone.  A to tak, že v nie malom počte sú dobre, ba dokonca veľmi dobre, situovaní.“ Tiso nedôvodil ako rasista. Neoznačoval verejne Židov ako menejcennú rasu. Dokonca sa nevyjadroval ani ako antisemita z náboženského hľadiska. Svoj negatívny postoj odôvodňoval tým, že Židia svojim bohatnutím ubližujú slovenskému národu a sú mu teda nepriateľmi.

A potom v máji 1942, (v čase, keď transporty, ktoré začali v marci, bežali vo veľkom) Tiso na cirkevnej slávnosti v Holíči povedal: „Ešte by som sa zmienil o jednej otázke, ktorá sa spomína a to o otázke židovskej. Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja. Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa – Židov? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím a tá láska k sebe rozkazuje aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život a že Slovákovi živel židovský ohrozoval život, myslím o tom netreba nikoho presvedčovať.“ Slovom, on si za motív prenasledovania a vraždenia zvolil fikciu Žida ako odvekého príživníka a nepriateľa Slovákov.

Kedy ste sa prvýkrát stretli s antisemitizmom vy osobne?

Tak skutočne to bolo vtedy, keď sme spolu s ďalšími židovskými spolužiakmi našli v triede na tabuli nápis s usmernením, kde budú od tejto chvíle sedávať Židia.

11.JPG

(Foto archív O.Š.)

 

A ten profesor Mendlík...naozaj to dodržal a prestal byť triednym Vašej triede?

Áno.

Stretli ste svojich spolužiakov aj po vojne?

Áno. Viete, ani jeden z nich nechcel konkrétne zlo pre mňa, alebo kohokoľvek z ďalších židovských chlapcov v triede.  Tobôž, aby nám priali koncentrák, či smrť. Ale to je práve pekná ukážka, kde to celé začína. Akási akceptácia niečoho, čo nie je na prvý pohľad veľké zlo.

Hovorili ste s nimi aj o tej situácii, ako Vás a ďalších židovských spolužiakov presadili?

Áno. Povedal som im, že oni ma presunuli inam sedieť, aby ma potom mohli ďalší presunúť do zberného tábora a napokon do tábora smrti. „To sme nechceli...boli také časy...“ vraveli a ja som z nich cítil, že to veľmi ľutujú. Dokonca ma volávali aj na pomaturitné stretnutia, i keď som s nimi nematuroval.

Prečo ste s nimi nematurovali?

Prečo? Lebo v čase, keď oni maturovali (1942), ja som bol na ceste do koncentračného tábora.

A ako sa k vám správali v tom čase susedia?

Myslíte v čase, keď sa objavili prvé známky antisemitizmu?

Hm.

Vzhľadom na to, že bol môj otec v tom čase v Nitre uznávaným sudcom a váženým občanom, bol som ušetrený nejakých hanlivých prejavov. Jasné, že nosenie hviezdy, zákaz vychádzania po určitej hodine, zákaz vzťahov s nežidovkami ako aj mnohé ďalšie kruté nariadenia obsiahnuté v dvesto sedemdesiatich paragrafoch takzvaného Židovského kódexu...to všetko na človeka doliehalo.

1a.JPG

(Foto archív O.Š.)


Aké boli okolnosti Vášho  odvedenia do zberného tábora?

Prvého septembra 1942 k nám zavítali dvaja žandári. Boli slušní a neústupčiví. O pár hodín na to sme sedeli vo vlaku smerujúcom do zberného tábora v Žiline, kde sme sa neskôr stretli s otcom. Priviedli ho z Ilavy, kde bol dovtedy zatvorený ako politický väzeň.

4.JPG

(Foto D.K.)

Prečo?

Lebo bol sociálnym demokratom.

A to je všetko?

V tom čase stačilo aj omnoho menej.

Čo bolo potom?

Zo Žiliny sme mali pokračovať do tábora smrti.

Ako to, mali?

Transporty boli dočasne pozastavené a mamin brat zohnal falošné krstné listy, kde bolo uvedené, že sme boli prekrstení pred rokom tridsaťosem. A tak sme napokon skončili „len“ v pracovnom tábore vo Vyhniach.

Ako ste sa vlastne ocitli v povstaní?

V štyridsiatom štvrtom dostal otec rezortnú výnimku. V Nitre už nebolo možné ostať a tak som zakotvil v Liptovskom Mikuláši, kde ma zastihlo Slovenské národné povstanie.

Čo pre vás znamenalo povstanie?

Pocit slobody, rovnocennosti a možnosť bojovať proti tým, ktorí mne a mnohým ďalším urobili zo života peklo. Už som viac nemusel hrať úlohu obetného baránka, čakajúceho, až ho niekto pošle na istú smrť do koncentračného tábora. Čo vám budem rozprávať, cítil som sa v obnovenej Československej republike ako znovuzrodený.

A tu, v partizánskom oddiele sa neprejavovali nejaké známky neznášanlivosti voči vám Židom?

Nie. Mali spoločného nepriateľa a spoločný cieľ. Na iné veci človek v napätých situáciách nemal čas.

10.JPG

(Pán Otto očami Veve Králičky)


Aký bol návrat domov?

Zrejme myslíte po vojne. Hm, bolo to zvláštne. V pivnici nášho domu som našiel susedov, ktorí si po našom odvlečení „požičali“ naše veci. Boli vystrašení a mlčali...no v očiach som im jasne čítal...“Taká smola! Dúfali sme, že už sa nevrátite“...

To muselo byť naozaj zarážajúce. Čo ste spravili?

Čo som mal robiť? Začal som žiť. Dorobil som si maturitu a potom rovno aj vysokú. Už v štyridsiatom deviatom som bol doktorom práv a zamestnal sa na povereníctve sociálnej starostlivosti (čosi ako súčasné ministerstvo). Lenže prišli procesy so Slánskym, kde sa opäť prejavili antisemitské nálady, aj keď v tom čase ich sa namiesto semitov začalo hovoriť o sionistoch a veľmi rýchlo ma presunuli do výroby. S mojim pôvodom nebolo možné vykonávať takú významnú funkciu.

Čo konkrétne ste robili po "presunutí"?

Sústružníka v závode J.V.Stalina v Martine. Vyrábali sme tanky..

Sklamanie?

Neuveriteľné. Veril som, že koniec vojny a víťazstvo nad fašizmom je nový začiatok iného, lepšieho sveta. Mýlil som sa.

Mali ste vyštudované práva a boli ste zamestnaný ako sústružník. Ako ste sa dostali k novinárčine?

Popri práci sústružníka som občas písal ako robkor (robotnícky korešondent) do redakcie Práce. Neskôr, keď som pôsobil ako vychovávateľ v učňovskom stredisku, začal som vydávať časopis Zálohy mieru. A keď prišlo uvoľnenie v šesťdesiatych rokoch, samovoľne ma osud priviedol do redakcie SMENA. K právu som sa mimochodom ešte neskôr dostal tiež.

Kedy?

Keď ma v sedemdesiatom prvom po straníckych previerkach vyhodili z redakcie. Jeden bratislavský stavebný podnik ma zamestnal ako podnikového právnika.

12.JPG

(Foto archív O.Š.)


Kde ste sa naučili písať?

Na písanie nemusíte mať školu. Stačia vlohy a talent. A koniec koncov, ja som mal na starosti zahraničné spravodajstvo, čo v praxi znamenalo, že som si prečítal nejaké zahraničné správy a okomentoval ich pre naše noviny. Nikdy som nebol literárny typ. Skôr faktografický.

Ako ste vnímali cenzúru?

Bolo to kľučkovanie, aby sme nepísali úplné blbosti, ktoré by nikto nečítal, ale súčasne aby sme nenaštvali vrchnosť. Smena si mohla dovoliť trošku viac, ako iné noviny, povedzme Pravda, ale zase nie všetko. Samozrejme sme mali aj tlačový dozor, ktorý viackrát vyhodil "nevhodné" články.

5.JPG

(Foto archív O.Š.)



Navštívili ste po vojne nejaké koncentračné tábory?

Áno, niektoré som navštívil...

Prečo?

Z piety k môjmu bratovi Ivanovi. Nikdy som sa nedozvedel, v ktorom z táborov smrti presne zomrel...

brativan2.JPG

To je mi ľúto...

...

2004 ste vstúpili do židovskej obce. Kdesi som našiel informáciu, že išlo o formálne vstúpenie. Ako tomu rozumieť?

Som ateista, nevstúpil som teda z náboženských dôvodov. Mojim dôvodom bol vstup do osudového spoločenstva. Do spoločenstva, s ktorým ma spája rovnaký osud.

6.JPG

(Foto archív O.Š.)


Môžeme zakončiť tento rozhovor niekoľkými slovami na tému -  Holokaust?

To asi nepôjde...je to príliš hrôzostrašné a v ľudskej reči neexistujú slová, ktorými by sme to mohli pravdivo popísať...snáď mrazivé ticho...to jediné by sa mohlo tej hrôze priblížiť...

 

Ďakujem za rozhovor.


Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Otto Šimko v prepise nič nezmenil.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?