Neviem presne, čo moje ranné prehlásenie urobilo s deťmi, ale ja som sa cítil na hodine príjemne a učilo sa mi veľmi dobre. Hodina prebehla úplne v pohode a deti boli, rovnako ako po iné dni, milé. Boli nejaké jednotky, nejaké päťky, pochvaly i pokarhania. Všetko bolo tak, ako po iné dni. Odlišnosť bola iba v našom spoločnom poznaní a uvedomovaní si, že nech urobia sebe väčšiu hlúposť(alebo ju urobím ja), mám ich rád. Nedávno mi písala mail jedna bývalá spolužiačka z vysokej školy, ktorá práve začína učiť a pýtala sa ma, ako má zvládnuť pomerne akčnú triedu. Staršie kolegyne v škole jej jednoznačne poradili, aby začala pekne zostra, prísne, neosobne, vraj to potom pôjde samo. Nech si udržiava odstup, lebo inak stratí autoritu a deti ju nebudú vôbec poslúchať. Osobne s týmto názorom tak úplne nesúhlasím. Byť prísny, áno. Ale nie byť kameň, ktorý príde, prevalcuje a zanechá za sebou pekne urovnané ryhy(vedomosti). Myslím, že ukázať svoje pocity a vnímanie situácie, nijako autoritu učiteľa neznižuje a naopak, poskytuje to priestor rozvíjať v škole okrem vedomostí i múdrosť. Raz som v Biblii čítal príbeh, kde boli oproti sebe dva kopce. Na každom kopci bol jeden národ. Ani jeden nechcel spraviť krok vpred, lebo by zišiel do údolia a tam by bol zraniteľnejší. Ja som dnes krok vpred spravil a mám pocit, že deti následne urobili dva : ).Čo sa týka tej autority, dovoľte ešte jeden pohľad. Myslím, že skutočné veci sú večné. Preto sa neobávajme stráty, lebo čokoľvek stratíme, nebolo skutočné. A čokoľvek je skutočné. Nikdy nestratíme : ) Prajem krásny deň a veľa skutočnej autority nielen učiteľom, ale i trénerom, či šéfom firiem.
Dnešný deň som začal inak
„Dobré ráno, decká. Na úvod matematiky vám chcem povedať, že vás mám rád. I keď sa na vás hnevám, alebo vám práve píšem päťku do žiackej knižky, nič sa na tom nemení. Stále vás mám rovnako rád. A teraz si prosím, otvorte zošity s domácou úlohou.“ Tak asi takto som práve dnes začal prvú vyučovaciu hodinu.