Dávid Králik
Horká čokoláda
Pani Helenka, vdova po generálovi Sieghofferovi, sa pohodlne usalašila v kresle. Nohy skrčila pod seba, odlomila si celý rad horkej čokolády, ktorú mala vždy najradšej a pustila sa do novej knižky od kazateľa Cirkvi bratskej Daniela Pastirčáka. Ozval sa zvonček. Neochotne odložila knihu a pozrela na hodiny. „Kto to len môže byť? Susedky nezvyknú chodiť tak skoro popoludní.“ Pokrútila hlavou, no napokon sa predsa len vysúkala z kresla a šuchtavo napredovala smerom k vchodovým dverám. Cestou minula kuchyňu, pričom zámerne prehliadla haldy neumytého riadu, vošla do obývačky a potom do úzkej chodby, vedúcej ku vchodovým dverám. Tu na moment ostala stáť. Odkryla priezor a zahľadela sa na výrez chodby. Zbadala mladého muža. „Snáď čosi cez tridsať, vysoký, blond, celkom ako starý pán,“ pomyslela si s úsmevom, no hneď tú myšlienku zahanbene odohnala. Založila na dvere retiazku, uhladila si dlhé prešedivelé vlasy a pomaly odomkla bezpečnostný zámok.