Prekvapuje ma

Autor: Dávid Králik | 16.6.2008 o 8:08 | (upravené 8.4.2013 o 20:06) Karma článku: 2,89 | Prečítané:  1316x

...

Cestou v aute máme nahlas pustené rádio a spievame si, keď tu zrazu, z ničoho – nič: - Mami, prečo je svet? A prečo sú na svete ľudia? Mami, myslíš, že svet stvoril naozaj Boh? Aj všetkých ľudí? A, mami, vieš čo? Ja si myslím, že Boh nás má pre zábavu – ako máme my televízor. Keď sa chce zabaviť, tak ho pustí a pozerá sa na nás a keď už toho má dosť, tak ho vypne... Je toho viac, čím ma, dnes už moje šesťročné dieťa, prekvapuje... Prekvapila ma... ...už tým, že to v tom mojom bruchu prežila. Prvé tri mesiace boli kritické, prognózy, jemne povedané...zlé. Posledný mesiac predčasne ukončeného tehotenstva, ešte horší. A ona? Nielenže prežila, ale ako! Napriek všetkým predpovediam donosené dieťa. Jej stav bol síce vážny, ale zďaleka nie taký kritický, ako sa predpokladalo... ... pri samotnom pôrode. Keď mi ju položili na prsia a to malé vlasaté škvŕňatko otvorilo oči. Nebol to pohľad malého, čerstvo vyliahnutého bábätka. Bol to pohľad starého človeka. Bolo v ňom čosi kritické a zároveň akoby ním hovorila „no dobre, si to ty“...Keby v tej chvíli pri mne nestál Dávid a nevidel to (a ako som sa neskôr dozvedela, mal z toho pohľadu rovnaký pocit ako ja), tak by som si dodnes myslela, že to bol výplod mojej pôrodnej agónie a popôrodného stresu. Veď predsa viem, čo sa píše v učebniciach vývinovej psychológie :)... ... aj svojim blonďavomodrookým zjavom... tak nejako ješitne som čakala, že aspoň jedno dieťa bude tmavé po mamičke :) ... ... tým, že podľa vážnosti jej stavu sme nemali očakávať nejaké zrýchlenie jej vývinu, ale naopak, skôr apatiu a nechuť. Nebola apatická, nechcela spávať, stále bola hladná. V doslovnom, i v prenesenom význame. Vyhľadávala podnety a zďaleka predčila nielen naše očakávania, ale aj všetky vývinové normy, pretože takmer vo všetkých oblastiach bola popredu. Viem, každé dieťa je iné, viem aj to, že dnes je popredu už veľa detí... My sme však vzhľadom na všetky zdravotné prekážky, ktorých mala na tej svojej zatiaľ krátkej ceste neúrekom, čakali čosi iné. Dúfam, že sme ju tým príliš nezneistili, pretože ona akoby sa nás snažila každý deň v mnohých situáciách presvedčiť, že sa nemusíme báť... ...keď už v roku a pol poznala všetky farby (vrátane tyrkysovej, oranžovej, fialovej i ružovej), stále mala v ruke ceruzku a kreslila a kreslila a kreslila tak, že sme jej nestíhali dávať ďalšie papiere (ostalo jej to dodnes, možno z nej čosi bude :)... ... keď sa namiesto poobedného spánku vykakala do nočníka a s veľkou radosťou obsah nočníka ponatierala po izbe, pričom doňho stihla namočiť aj svoje bábiky... ...keď v reči používala rôzne „maďarizmy“ (vyber mi tú koreniu z polievky, podaj mi ten panvic a pod.) a mne sa zdalo, že ma chce presvedčiť, že nielen výzorom, ale aj rečou bude celá moja omama... ...tým, že jej najobľúbenejšia farba je odjakživa modrá a fialová (a nie ružová, ako u jej sestry a väčšiny dievčat v jej veku)... ...vážne položenou otázkou, prečo nemôže mať modrú krv, keď jej sa tá červená nepáči (a pritom sa niekedy správa, akoby tú modrú krv aj naozaj mala : )... ...keď sme išli v električke (mala niečo cez rok a pol) a pred nás si sadla pani, ktorá jej nebola sympatická a Veri na celú električku spustila: - Toto čo je tu? - Toto sa mi nepáči! - Toto nech vystúpi!(tieto vety u nás zľudoveli a ja by som sa tiež chcela naučiť vedieť TOTO povedať, keď sa mi niečo a niekto nebude páčiť)... ... keď v 41 stupňových teplotách zvládala svoj pobyt v nemocnici lepšie ako ja... ...tým, že v situácii, keď na ňu raz babina nakričala, že si pošpinila tričko, bola ticho a vo chvíli, keď si ušpinila tričko babina, Veri s absolútnym prehľadom zahlásila: - Babina, teraz na seba nakrič, keď si sa „okyckala“!(ja by som sa jej to bála povedať ešte aj dnes)... ...keď pred pol rokom chytila do ruky knižku a začala nahlas slabikovane čítať (a nikto ju čítať neučil)... ... vo chvíli, keď sme dohovárali Vikinke a keď sa Veve v momente postavila na jej stranu a začala ju brániť... ... že ju rozplakala nutnosť obliecť si v zime pod nohavice pančušky a keď potom hodinu bez prestávky zavíjajúco plakala... ... keď zahlásila, že tá blikajúca hviezdička, ktorú videla, jej chcela tým blikaním odkázať, že na ňu myslí náš prvý Beník, ktorý nedávno zomrel... ...tým, aká prešpekulovaná je, ako si vie vždy všetko zdôvodniť a ako má v momente na všetko pripravenú vcelku logickú odpoveď (a ja sa stále pýtam, po kom to má)... ... aj pred dvoma dňami, keď mi od starých rodičov poslala mail s textom „aby už maminku nebolelo srdiečko“...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kollár ležal na špeciálnom oddelení. Nemal prijímať návštevy ani nahrávať videá

O tom, že počas hospitalizácie vystúpil v televízii, nemocnica nevedela.

Dobré ráno

Dobré ráno: Raz si pamätá, raz nie. Čo priznala Jankovská?

Vo výpovedi spomína aj Roberta Fica.


Už ste čítali?