Dublin a tak

Autor: Dávid Králik | 12.12.2008 o 23:56 | Karma článku: 6,18 | Prečítané:  1785x

Satelity sú v šerme akousi predzvesťou svetového pohára. Obvykle sa na nich zúčastní aj niekoľko lepších šermiarov, no väčšiu časť účastníkov tvoria pretekári danej krajiny, či z blízkeho okolia. Turnaje majú priateľskejšiu atmosféru, než klasické „sveťáky“, nakoľko tam v podstate o nič nejde (Len niekoľko najúspešnejších získa zopár bodov do aktuálneho rebríčku svetového pohára).

Tieto fotografie sú z môjho štvordňového výletu do Dublinu, kde sa konal satelit v korde mužov. Texty pomedzi sú akýmsi obhliadnutím sa po mojej šermiarskej kariére.

Mohol som mať vtedy tak osem rokov (možno aj menej). Cestovali sme vlakom do Košíc, na majstrovstvá Slovenska v šerme fleuretom. Na moje prvé majstrovstvá. Keď sme vystúpili z vlaku, otočil som sa k nášmu trénerovi a s kľudom Angličana som mu oznámil, že som masku nechal ukrytú v kupé, pričom ako dôvod som uviedol strach, že by mi ju mohol niekto odcudziť. Tréner nelenil a duchaprítomne oslovil sprievodcu, ktorý stál len pár metrov od nás. Ten nakoniec privolil, aby bol vlak zdržaný v tak delikátnej záležitosti. Tréner vbehol dnu. O malú chvíľu vybiehal zas von, no masku v rukách nemal. Práve v tej chvíli sa mi vybavilo, že som si ju predsa len napokon z úkrytu vybral a vložil do tašky ešte pred vystúpením z vlaku :o)

1.JPG

Prišiel môj veľký deň – prvé majstrovstvá Slovenska v mojom živote. Postavil som sa na strehovú čiaru a napäto očakávajúc povel: „Vpred!“ som sa ani nepohol. Po chvíli čakania som spýtavo pozrel na rozhodcu. Ten sa zazubil a vraví, že bez masky to nepôjde. „Ale ja som si ju nechal na hoteli,“ vravím tváriac sa veľmi podobne, ako deň pred tým na vlakovej stanici. „Pod posteľou,“ dodávam rýchlo a tréner už aj vyráža do 3 km vzdialeného hotela :o)

2.JPG

Ešte v ten istý rok sa mi prvý a poslednýkrát v mojej šermiarskej kariére stalo, že som odstúpil zo súťaže. No, vlastne som ani tak moc neodstúpil, ale strašne som plakal po každom prehratom zápase (čo boli prakticky všetky :o) a za otcom začali chodiť nešťastní tréneri ostatných chalanov, vraj oni sa boja so mnou šermovať, lebo tak srdcervúco plačem a im je hlúpe vyhrať. A tak ma otec odhlásil z toho turnaja a vtedy som rozplakal úplne najsamviac : (((

3.JPG

Keď som bol trochu starší a postupne som prestal plakať (asi to bolo tým, že som začal vyhrávať :o), zúčastnil som sa na majstrovstvách Československa v Písku, kam sa prišli pozrieť aj moji starí rodičia. Tuším som vtedy bol druhý a nebolo to zlé, lebo ma v tejto kategórii čakali ešte dva roky. Pyšne som prišiel k mojej babičke, očakávajúc pochvalu (veď tam boli o dva roky starší šermiari ako ja :o). Babička sa zamračila a vraví: „Takovýho zbytečnýho hopsání a trajdání. To kdyby ste radši šli sušit seno!“

4.JPG

Keď som ešte trochu podrástol, začal som šermovať aj svetové poháre a vážnejšie turnaje. Jeden z nich bol priamo v Bratislave. Podal som tam jeden zo svojich najlepších výkonov svojej kariéry. V semifinále som šermoval s Poliakom, Blasczak sa volal. Prehrával som 14:7 (zápas sa šermuje do 15) a všetko bolo prakticky rozhodnuté. Nepočul som, že by niekto dokázal zvrátiť takýto nepriaznivý stav. Neviem presne, čo sa stalo, ale mne sa to vtedy podarilo. Po zápase som si v duchu vravel, že by som to nevymenil za nič na svete. Poľský autobus mal o pár mesiacov neskôr hroznú haváriu, Blasczak skoncil s polámaním takmer všetkých kostí a jeho kariéra sa skončila. Teraz si vravím, že by som predsa len vymenil svoju neuveriteľnú výhru za možnosť odvrátiť tú haváriu.

5.JPG

Asi je to smiešne, ale od malička som mal zopár rituálov, ktoré som dodržiaval. Ak som chcel dobre šermovať, musel som mať jedno tričko, správne obalené fleurety a hlavne pero. To som nosil so sebou a keď som ho zabudol, nebola už žiadna šanca na úspech. Vravíte si, že sú to povery, ale ja som si raz to pero vzal do školy na skúšku z neuropsychológie, na ktorú som sa prakticky nič nestihol naučiť a bol som jedným z dvoch študentov, ktorí to vtedy spravili (a dokonca za dva :o))) a potom človek nemá byť poverčivý.

6.JPG

Už niekoľko rokov chodievam rozhodovať do Benátok. (Dokonca som to raz absolvoval so Zajkom :o)Môžu to byť tak dva roky dozadu, keď som prišiel do haly, neďaleko San Marco a zistil som, že preteky boli presunuté z dôvodu štrajku do neďalekého Jesolo di Lido. Tá cesta ma vtedy vyšla na 60 Eur a ja som sa celý čas ľutoval, že akurát ja som musel takto blbo obísť. Keď som sa konečne dostal do haly, stretol som známeho z Čiech. Ten mi povedal, že už chytil len „loďotaxík“ a vyšlo ho to na dobrých 120 Eur.

7.JPG

Je to už zopár rokov, čo som pracoval na detskej ortopédii na Hlbokej. Bol som tam v celku nový a tak som sa chcel blysnúť. Priniesol som teda šermiarsku výstroj a výzbroj (aj pohár z majstrovstiev Európy, kde som bol šiesty, určený pre víťaza nášho malého turnaja) a vyhlásil som na oddelení turnaj (samozrejme, až keď skončili návštevy a odišla väčšina doktorov :o). Dosť ma vtedy dostalo, keď ma s požiadavkou zapísať na štartovaciu listinu oslovil chalan, ktorý nemal ruky, len akési kýpte. Keď videl moju rozpačitosť, sediac natiahol jednu nohu smerom ku zbraniam, šikovne schytil fleuret chodidlom a vyhlásil, že on je pripravený a vraj chýba už len súper (až neskôr, keď som zažil, ako ten chalan poskladal nohami hrad z lega, som pochopil, že vlastne nebol v našom turnaji nijako handicapovaný).

8.JPG

Na nedávnych majstrovstvách Európy som mal jeden z najnepríjemnejších zážitkov v mojej rozhodcovskej kariéry. Ruský tréner Ivanov ma obvinil, že som protirusky orientovaný a vraj si neželá, aby som rozhodoval finále. Dosť ma to mrzelo, lebo jedna vec je, ak niekto o vás povie, že nerozhodujete dobre a druhá, ak vás obvinia, že nerozhodujete dobre naschvál. To finále mi napokon šéf rozhodcov ponúkol, vraj oni sú so mnou spokojní a Ivanov nemá prečo povedať, kto bude a kto nebude rozhodovať, ale mňa nejako prešla chuť a tak som to odmietol.

9.JPG

Bol som s Vikuškou na jej treťom turnaji v živote. Na prvých dvoch dala sotva niekoľko zásahov (čo je v poriadku, lebo šermuje krátko a tie turnaje sú pre deti do 12 rokov a ona má ešte len deväť). No tu sa stalo čosi zvláštne. Viki šermovala úplne fenomenálne, v prvom kole vyhrala 3 zápasy zo štyroch, v druhom potom ešte dva a nakoniec skončila v súťaži do 12 rokov na 11. mieste. Jeden zo zásahov bol tak parádny, že som sa nezdržal a kričím: „Tak toto bola úplná delikatesa!“ Ona si zložila masku a s elfským úsmevom a absolútne nevzrušenou tvárou mi vysvetlila, že delikatesa sa predsa používa na jedlo :o)

...

Šerm je úžasný šport. Pre tých, ktorí by chceli o ňom vedieť trošku viac, tutohľa niečo o šerme fleuretom a tu zas o korde (šabľu som moc nešermoval a ani nemám rozhodcovskú licenciu, tak sa nebudem tváriť, že jej prehnane rozumiem :o)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Marketér: Deti v predvolebnom spote Smeru? Je to za hranou

Ako by mali komunikovať štátne inštitúcie a darí sa to polícii?


Už ste čítali?