Blíži sa polnoc a to je čas, kedy sa obvykle ukladám spať, no dnes to tak nie je. Popoludní som navštívil známych, ktorí nedávno stratili malého syna. Rakovina. Taká vec vie človeka pekne rozhodiť a to i napriek rôznym racionálnym i menej racionálnym vysvetleniam. Možno aj to je dôvod, prečo tu teraz sedím a miesto rigoróznej práce, ktorú som mal mať pomaly hotovú, píšem tento článok. Môj pohľad na vec bude asi trochu ovplyvnený mojim kresťanským ponímaním sveta, preto sa ospravedlňujem všetkým čitateľom za neobjektívnosť nasledujúcich informácií.
Celý život, ak si ho pozorne premietame, vyznieva ako množstvo menších, či väčších paradoxov. Za jeden z najväčších osobne považujem vyhnanie prvých ľudí z Raja, ktoré bolo pre ich záchranu. Ak by totiž v Raji zostali, žili by večne, no v hriechu. A večnosť v nešťastí je vlastne peklo. Mohlo by sa teda zdať, že ak ide o dušu, tak sa „vykašlime“ na telo a je po probléme. Ale nie je to až také jednoduché. Telo, ktoré sme dostali, je tiež božím darom. Možno ho vnímať ako prostriedok k zdokonaleniu duše. Ale ako každý dar, aj tento, môže byť nebezpečný. Ak sa z tela – prostriedku, stáva telo - cieľ. Najparadoxnejšie bude vyznievať moje posledné tvrdenie a teda, že zmyslom života je smrť, respektíve príprava na ňu, prostredníctvom tela, o ktoré určite prídeme.
Aby som nezabudol, mám tu ešte odkaz toho mladíka. Keď otvoril pokrčený papierik, na ktorý predošlú noc zaznamenal svoje poznanie, našiel tam napísané:
MODRÝ BANÁN.