Vykať vlastnej žene...

Autor: Dávid Králik | 14.4.2010 o 17:30 | (upravené 31.1.2012 o 9:44) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  7885x

je celkom zaujímavé. A keď si k tomu otvoríte fľašu, rysuje sa z toho celkom fajný večer :o)

Barbara Králiková, úžasná mladá žena, mama dvoch čarokrásnych dievčat, klinická logopédka, autorka príručky pre rodičov a pedagógov detí s vývinovou neplynulosťou, autorka článkov uverejnených v odborných časopisoch a knihách, tiež viacerých recenzií, či prekladov zahraničnej odbornej literatúry.

brpi.jpg

Prečo práve logopédia? Respektíve, bola to odjakživa logopédia, alebo ste mali aj iné predstavy o svojej budúcnosti?

Ako dieťa som túžila byť lekárkou. Mala som tri lekárske kufríky a liečila som všetkých a všade (najviac asi svojho strýka, ktorý trpezlivo znášal všetky moje terapie a liečebné postupy :). Logopédia bola koniec koncov akýmsi spojením viacerých (aj) lekárskych odborov... tak možno aj preto. Okrem toho ma ovplyvnilo aj to, že aj môj otec je logopéd a už od najmenšieho mala som nasávala vôňu jeho pracovne...

 


Vydávali ste sa veľmi mladá. Prvá dcérka Viki sa Vám narodila ešte počas štúdia na vysokej škole. Domácnosť, dieťa, štúdium... Ako ste to všetko zvládali?

Človek hodený do vody musí plávať. Bola som mladá, mala som veľa energie, veľké sny.

 

Po ukončení štúdia ste teda ostali s Vikuškou na materskej dovolenke. Skôr, než sa skončila, prišla na svet Veve. Ako ste vnímali toto obdobie? Neľutovali ste, že musíte zostať doma s deťmi namiesto práce?

Nie, to som neoľutovala nikdy. Pôvodne nám totiž lekári veľké šance na vlastné deti nedávali, a tak sme boli nesmierne šťastní. Okrem toho, nezažila som taký ten klasický typ materskej, veľa som v tom čase publikovala a tiež som ako volontér občas pracovala v Centre pre dysfluencie.

brpi3.jpg


Vďaka dvom deťom ste boli dlhší čas mimo praxe. Aký bol návrat?

Cítila som sa ako čerstvý absolvent, ktorý prichádza do zamestnania s pocitom, že nič nevie. Bola som neistá a k tomu som pociťovala veľkú dávku zodpovednosti voči klientom, ktorí nezriedka prichádzali aj zo vzdialenejších kútov Slovenska s vierou, že im (alebo ich dieťaťu) dokážem pomôcť. Ten začiatok nebol pre mňa ľahký.

w.jpg

Po skončení materskej dovolenky ste začali pracovať ako logopédka v Centre pre dysfluencie. Okrem starostlivosti o rodinu a domácnosť a plného pracovného úväzku ste sa venovali i odbornej publikačnej činnosti. Čo Vás viedlo k tak náročnému životnému štýlu?

Aj napriek povahe introverta mám v sebe istú dávku ctižiadosti, no hlavne, bolo mi jasné, že ak chcem zostať „in“ a byť dobrou vo svojom odbore, musím sa aj naďalej vzdelávať a učiť.

 

Po dosiahnutí predpísanej dĺžky praxe ste sa rozhodli pre atestáciu. Prečo?

Od chvíle, keď som sa definitívne rozhodla pre logopédiu, začala som rozmýšľať aj o vlastnej ambulancii a tá by bez atestácie bola vylúčená. A nezabúdajme na moju skrytú ctižiadostivosť  (smiech).

 

brpi2.jpg

Ako atestovaná klinická logopédka ste si otvorili neštátnu ambulanciu. Bol to krok do neznáma. Nebáli ste sa?

Asi je to čudné, ale nie. Niekde vnútri som cítila, že to bude fungovať. Normálne bývam opatrná a len veľmi nerada sa púšťam do nepreskúmaných zákutí. S ambulanciou to však bolo inak. Vôbec som si nepripúšťala, že by to nevyšlo.

 

Stretli ste sa s nejakými problémami? Myslím tým poisťovne, byrokracia na úradoch?

Najskôr nie. Na viacerých úradoch mi všemožne vychádzali v ústrety a úradníčky boli až neuveriteľne milé. Problémy sa objavili pri jednaní s poisťovňami, ale aj tu sa časom podarilo aspoň s niektorými dohodnúť, takže - misia úspešná :).

 

V ambulancii sa Vám začalo dariť, teda aspoň Váš manžel to takto vnímal. No Vám to nestačilo a „vrhli“ ste sa na doktorát. Prečo?

Pôvodne som zvažovala PhD., ale keďže je u mňa rodina na prvom mieste a štúdium PhD. v tej oblasti, ktorá ma zaujímala, by vyžadovalo odísť minimálne na tri mesiace do zahraničia, rozhodla som sa pre oveľa ľahší variant a tým boli "riga".

 

A čo ďalej? Chystáte sa „zdolať“ aj ďalšie tituly (kurzy, výcviky)?

(smiech) Tituly určite nie, no je možné, že sa časom predsa len vrátim k myšlienke na PhD. Momentálne sa chcem zúčastniť viacerých kurzov vo svojom odbore a najmä, v budúcnosti chcem určite absolvovať psychoterapeutický výcvik.

 

Prečo?

Z osobných aj profesijných dôvodov. Určite sa mi zíde pri práci s balbutikmi (zajakavými), na ktorých sa vo svojej praxi špecializujem. Okrem toho, je to zatiaľ jeden z mojich nesplnených snov.

 


Občas sa objavíte na SME blogu a svojimi tichými, no hlbokými článkami spestrujete blog svojho manžela. Prečo sú vždy súkromné?

Píšem o veľmi osobných veciach. Nie som exhibicionista, ktorý potrebuje obdiv svojho duševného striptýzu. Druhým dôvodom je, že asi nie som pripravená na niektoré arogantné reakcie anonymných diskutérov.

spolu.jpg


Neuvažovali ste niekedy o tom „trhnúť sa“ a založiť si vlastný blog?

Mala som vlastný blog na blogspote (anonymný blog), kde som písala ešte osobnejšie a pre mňa citlivejšie veci, no niekoľko mojich známych sa k nemu postupne dopracovalo a tak som tam viac nepociťovala pocit slobody písať. Tak som blog zrušila.

 

Váš manžel má na blogu mnoho fanúšikov, ale i kritikov. Ako to vnímate vy?

On je tak trochu exhibicionista a podľa toho vyzerá aj jeho pôsobenie na sme.blogu. No okrem karmožrútskych článkov občas hodí aj nejakú pocitovku... to môžem...mňam :).

skok.jpg


Ako vlastne vnímate celý SME blog, ale i ďalšie „paralelné virtuálne svety“ (ICQ, Pokec, Facebook...)?

Nič nie je čiernobiele. Myšlienka intenzívnejšieho kontaktu so známymi na celom svete je fajn. Samozrejme, len dovtedy, kým tomu človek neprepadne a virtuálny svet nenahradí ten reálny...

 


Máte nejakého obľúbeného blogera (Samozrejme okrem Vášho manžela :o))) ?

Najradšej čítam Annu Vlčkovú, básne Márie Lazárovej, pocitové články Medveďov (najmä Macka, ten je mi článkami neuveriteľne blízky) a svojho času som čítala aj Gabinu Weissovú.

Aké je Vaše životné krédo?

Také to univerzálne krédo neponúknem. Čo sa mňa týka, učím sa dôverovať svojim pocitom a žiť podľa toho...

sunsetbrnki.JPG

Ak by ste sa mohli vrátiť v čase, zmenili by ste niečo vo svojom doterajšom živote?

Bude to znieť ako klišé, ale rozhodne by som nič nemenila. Ani svoje chyby, či prešľapy. Niektoré chyby človek spraviť musí, lebo práve to ho posúva ďalej...hm, ale keď tak nad tým rozmýšľam, ak by sa konal druhý pokus, tak by som v ňom skúsila tú medicínu...

(Fotky: Iv Vrablanská)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár šéfredaktorky

NAKA by mala preverovať účty Fica a Kaliňáka

Ak by v Smere na Ficovi záležalo, nedovolili by mu vystupovať.

DOMOV

Fico zneužíva štátnu moc. Reakcie na vypočúvanie aktivistov

NAKA vypočúva organizátorov protestov.


Už ste čítali?