V tom čase som sníval o kariére hudobníka a tak sme sa snažili o nejakú vlastnú tvorbu...
Po Paulovi a Anetke som sa dnes rozhodol trošku si vydýchnuť a osloviť niekoho neznámeho. Viete, pred časom som si uvedomil, že len málokedy je prebratá pieseň naspievaná lepšie, ako originál (česť výnimkám :o). Možno ide len o nejaký "poslucháčsky zvyk", teda že pieseň najskôr počujeme od pôvodného interpreta a zvykneme si na ňu. Potom nám iná verzia pripadá divná.
Takže Dávid, spusti!
((audio3))
Ty brďo, trošku rýchle, ale inak celkom fajn. Čo keby sme skúsili takýto trojhlas?
((audio1))
Trojhlas teda vymyslený je, poďme naostro, aj s hudbou...
((audio2))
Dočerta! Človek si povie: "Nie je nič ľahšie, ako odspievať vlastnú pieseň."...ale v skutočnosti...v hlave počujete dokonalú harmóniu, každý tón má svoje miesto, tu musí hlas stúpať, tu spomaliť... Viete, u Anetky som sa mohol vyhovoriť na brutal hlasový rozsah, u Paula zas na jeho a Johnovu hudobnú genialitu. Ale u seba?
Na dnes stačilo...končím...štve ma to...štve ma vlastná nedokonalosť...
Ps:
Šaty odkladáš,
letím z útesov.
Vonia zlatý dážď,
pád rozháňa psov.
Stopy poznania,
nespoznávam nás.
More hľadania,
neviem ťa v ňom nájsť.
Duša prehnila,
srdce zabila.
Ticho narastá,
patrí len nám dvom.
Diabol smeje sa,
horí starý strom.
Strácam súdnosť slov,
v dyme cigariet.
Všade iba dno,
zabili sme svet.
Duša prehnila,
srdce zabila.
Ó, ó...
Slnku prisahám,
skladám z úlomkov.
Šaty odkladám,
lámem zbytky snov...