Ak nedokážeš prijať vlastnú slabosť

Autor: Dávid Králik | 5.12.2010 o 22:22 | (upravené 7.12.2010 o 12:14) Karma článku: 8,95 | Prečítané:  2050x

Viedeň 3.12.2010 (17:30). Vonku husto sneží. Nastupujem do lietadla smerujúceho do Londýna. Meškanie je minimálne. Lietadlo sa pomaly rozbieha, no vzápätí zostane stáť. K ľavému krídlu príde akési vozidlo, nie je to auto, skôr čosi ako mininákladiak. Objavia sa niekoľkí technici. Neviem, čo presne robia, ktosi tvrdí, že musia na krídlach niečo rozmraziť, ale neviem, či to je fakt pravda. O pár minút sa opäť rozbiehame a potom znovu stojíme.  Scenár s technikmi sa opakuje ešte niekoľkokrát. Napokon sa predsa len rozbehneme do postačujúcej rýchlosti, aby sa lietadlu podarilo odlepiť od zeme. Nastáva tiesnivé ticho. Mám pocit, že cítim pod kolesami hrudy snehu. Odrazu si uvedomujem, že toto by mohol byť... Koniec...

Viedeň, 3.12. 2010 - snehové vločky pred odletom...Viedeň, 3.12. 2010 - snehové vločky pred odletom...

„Koniec? Dávid, nesranduj! Ako chceš hovoriť o KONCI v nekonečnom priestore a čase...“ Sedel vedľa mňa, na mieste, ktoré bolo doteraz prázdne a ja som sa zahanbil. Človek by sa nemal hanbiť za svoje myšlienky, koniec koncov prichádzajú z nás, z nášho vnútra, z hĺbky našej prapodstaty. Ale i tak som sa zahanbil a pokúsil sa zaklamať, že to je nedorozumenie. Že pravdepodobne iba zle porozumel mojim myšlienkovým pochodom. Usmial sa. „Priznaj sa, že máš strach.“ Povedal som mu, že je smiešny. Dobre si pamätám, že smrť neexistuje. Pripomenul som mu, že mimochodom to bol práve on, kto mi sprostredkoval toto poznanie a teda nemám dôvod sa báť. Zvážnel. „Koho sa tu snažíš oklamať? Mňa? Seba? Môžeš oklamať ľudí z vonku, ktorí do teba nevidia, ale mal by si vedieť, že hradby, za ktoré sa ukrývaš, z teba robia kus ľadu a nie ľudskú bytosť. Jasné, vďaka nim zostaneš v bezpečí,“ pri vyslovovaní slova „bezpečie“ sa nepríjemne uškrnul, „alebo presnejšie povedané vo svojej predstave bezpečia. Ale nezabúdaj, že tie isté hradby, ktoré ťa chránia, ti zároveň bránia v skutočnom poznaní.“ Nahneval som sa: „Čo po mne chceš? Aby som sa nechal zraňovať kdekým? Len tak, keď sa niekomu zamanie? Prečo by som sa mal vystavovať riziku, že to niekto zneužije a zasiahne ma práve vo chvíli, keď to budem najmenej potrebovať? Ako mám potom taký rozbitý fungovať? Ja mám aj zodpovednosť. Musím sa starať o rodinu a ...“ Takmer som po ňom kričal. „Dávid, prestaň. Vieš veľmi dobre, že toto nemá s tvojou rodinou nič spoločné...ak nerátam to, že sa tvoji najbližší vďaka tvojim hrubým hradbám k tebe nedokážu dostať...“  odmlčal sa. „Dávid, ak nedokážeš prijať vlastnú slabosť, nikdy nikdy nezažiješ to skutočné. Skutočnú radosť i žiaľ, šťastie a smútok.  Je to, akoby si bol v dobre utesnenom skafandri. Áno, v skafandri sa nenakazíš chrípkou, hádam ani zima ti nebude. No nikdy cez neho nepocítiš skutočné teplo dotyku, alebo mäkkosť bozku.“

„Tak čo mám robiť?“ spýtal som sa sklesle... „Len blázon rozdáva rady druhým, keď vie, aký je sám bezradný. A ja blázon nie som...“ „Tak čo mám robiť,“ zopakoval som nástojčivo otázku, nevšímajúc jeho odpoveď. „Dávid, vieš, čo hovorievaš deťom v škole, keď ti položia otázku, na ktorú poznajú odpoveď? Povieš im, že ak poznajú odpoveď, nie je dôvod, aby sa pýtali teba...“

...Lietadlo sa sťažka odlepilo od zeme...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kollár ležal na špeciálnom oddelení. Nemal prijímať návštevy ani nahrávať videá

O tom, že počas hospitalizácie vystúpil v televízii, nemocnica nevedela.

CYNICKÁ OBLUDA

Najväčší Kollárov problém

Krajniak povedal, že za Kollárom do nemocnice nechodili žiadne mladé priateľky, ale výhradne "dámy v rokoch".


Už ste čítali?