Skáču na gauči, vyjedajú cukríky z kredenca, dokonca vpustia dnu psíka a kŕmia ho dobrotami zo špajze. Odrazu vletí cez pootvorené dvere lastovička. Je dezorientovaná, lebo nedokáže nájsť cestu von. Párkrát narazí do obloku a spadne. Deti sa ju pokúšajú chytiť, aby ju vypustili. Bojí sa ich však a vždy s novou silou uniká. Ktosi dostane nápad, že ju snáď ľahšie polapiť do trička. A skutočne - o malú chvíľu ju ktorýsi z tých troch lapil.
Všetci traja vybehli von. Úspešný lovec roztvoril bavlnenú pascu, aby vtáča mohlo na slobodu. To sa však nehýbalo. Stisk bol prisilný...
...lastovičku sme, aspoň myslím, pochovali niekde v sade...často som na ňu myslel...podvedome som dúfal, že priletí aj ďalšia, ktorú, na rozdiel od tej prvej, dokážeme zachrániť...nestalo sa tak...
Na gauči bola prehodená deka. Kde - tu boli dierky, prepálené od cigariet. Cukríky mával v kredenci děda. Boli to hašlerky, alebo lesanky (také pálivé). Psík obvykle v Poříčí dostával večer nejaké zvyšky z celodenného varenia, zaliate horúcou vodou...
...dnes je tomu už dobrých tridsať rokov...sú štyri hodiny ráno...aj dnes väčšina osadenstva domu spí...stojím na balkóne a počúvam...
((video))
...a myslím na to, že je škoda každej lastovičky, ktorá túži po slobode...
...venované ľuďom a vtákom...