"Poznáš príbeh o Svätoplukovi?" spýtal som sa. Pokrútil hlavou a podišiel ku mne bližšie. Zatváril som sa dôležito, trochu som stíšil hlas a tajuplne porozprával chronicky známy príbeh o Svätoplukovi, jeho synoch a prútoch, ktoré im kázal zlomiť.
Keď som skončil, podišiel krpec k zatiaľ nenalámaným haluziam a vzal tri z nich do rúk. Chvíľu na ne zadumane pozeral. Potom sa zvrtol, položil všetky tri spolu jedným koncom na zem a druhým na pník (asi tridsať cenťákov nad zemou), takže ich konce síce stáli na pevnom, no pod ich strednou časťou zostal prázdny priestor. Nestihol som nič povedať, keď v tom..skočil rovno na stred driev a tie sa s praskotom zlomili. Zdvihol ich zo zeme a zazubil sa. "Myslím, že by som zvládol aj štyri, chceš to vidieť?" Zazubil som sa tiež a oznámil mu, že mu verím. Spokojne prikývol a vrátil sa k pôvodnej činnosti.
Hm, aká škoda...deti majú fantáziu, no nemajú moc niečo vo svete meniť. No a my dospelí? My máme moc, no tak žalostne nám chýba fantázia...
...venované Natymu s úctou a vierou, že z malého bystrého dieťaťa raz bude veľký a múdry dospelý...
