Už – už sa chystal zavrieť dvere. Odrazu zbadal v spätnom zrkadle partiu mládežníkov. Bežali ako o život. Na moment zauvažoval nad klasickým šoférskym žartíkom, privrieť im rovno pred nosom, no napokon si to rozmyslel. Vbehli dnu a dychčiac neustále ďakovali. Dnes vraj majú veľkú akciu, ktorú sami zorganizovali a iste by boli zmeškali. Už o pár minút sa majú totiž stretnúť na parkovisku v centre Štiavnice s ďalšími účastníkmi. Tváril sa nezaujate, skoro až znudene, no vo vnútri pocítil príjemný pocit a napadlo mu, že je pekná blbosť zatvárať ľuďom dvere rovno pred nosom.
Parkovisko bolo dnes poloprázdne. Prišlo auto. Povypadávali z neho niekoľkí mládežníci. Boli veľmi veselí a bez toho, aby sa ich pýtal, vykladali mu, že dnes robia dobrodružný hon na históriu Štiavnice. „Mladí ľudia sú úžasní.“ Napadlo strážnikovi a navrhol im zľavu na parkovnom.
Zdenka mala náladu pod psa. Už pár dní má v hlave celkom slušný refrén, ale vždy, keď sa pokúsila domyslieť text pre slohu, skončila pri jednom zo svojich starších hitov. Zo zamyslenia ju prebral hurhaj, ktorý robila partia mladých. Otvorila okno a ticho ich pozorovala. Vyrozumela, že ide o akési akčné hľadanie a poznávanie mesta. Nachvíľu si predstavila, aké by to bolo, keby bola medzi nimi a nemusela sa trápiť s novým songom. Potom sa usmiala... „Pošepnem ti, skonči s hrou, bodku naznač za vetou...“ Znovu sa zahľadela smerom k mladým, ktorí sa zberali k odchodu...“Miesto bodky kvapku píšem, malú perlu morskej ríše, svojich snov...“ Keď prachádzali okolo jej auta, ktosi z nich zašepkal susedovi: „Kokso, vieš kto to bol? To bola Predná!“
Brali sa v Budapešti práve pred päťdesiatimi rokmi. Za tie roky prežili mnoho. Dnes si spravili taký malý výlet na oslavu okrúhleho výročia. Štiavnica bola úžasná. Pokojné mestečko s neuveriteľne dobrou atmosférou. Boli v cukrárni, videli Štiavnické tajchy aj kaplnku na kopci. V centre ich míňala skupina mladých ľudí. Moc si ich nevšímali. Boli šťastní a tak trošku fotili.
„Čert mi bol dlžen túto brigádu. Sa zas nabehám ako kôň. Do...“ pomyslel si čašník, keď sa do reštiky vrútilo množstvo mladých. „Aspoň si rýchlo zapálim.“ Zmizol za rohom. Keď sa vrátil, s prekvapením zistil, že mládežníci sedia kúsok ďalej, mimo pizzerie. So smiechom mu vysvetlili, že pizza s donáškou je lacnejšia. Pokrútil hlavou a šomrajúc sa odšuchtal späť ku stolom.
Zapadalo slnko. Bezdomovec v otrhaných šatách tisol pred sebou prázdny vozík. V hlave si prechádzal všetky miesta, kde dnes zbieral. Má ešte hodinku, kým bude svetlo, možno by mohol ešte niekde skočiť a nazbierať čosi na zajtra. Je síce večer, ale človek nikdy nevie. Z myšlienok ho prebral hluk. Míňala ho tá partia z rána. Hľadel za nimi. Ale len chvíľu. Potom sa zvrtol a rezko vykročil...
...s úctou venované...
Bezdomovcovi...Myslím, že či už človek chce, alebo nie, vždy svojím konaním mení ľudí a ich osudy okolo seba...
Šoférom MHD...Veľa cestujúcich, ktorým nezavriete pred nosom
Zdenek Prednej...Veľa tvorivosti a tiež, aby sa z nej nikdy nestala priemerná speváčka s priemernými piesňami
Manželskému páru...Blahoslavení, ktorí zostanú spolu...až do konca...
Čašníkovi...Fajčenie škodí zdraviu a niekedy vraj zabíja...
Partii mladých putovníkov Štiavnicou...Budú vám vravieť, čo všetko nejde a že nič nezmeníte...neverte tomu...
... všetkým postavám tohto príbehu...
...neuveriteľné, koľko osudov sa skrýva za jediným plagátom...vlastne, koľko osudov sa skrýva v kažom z nás...