O chvíľu neskôr vošli tie dievčatá do nemocnice na Kramároch. Nervozitu a neistotu z prvej návštevy detskej onkológie nedávali najavo....dobre trošku možno...takým tým hlučnejším smiechom...
Netrvalo to dlho a už pobehovali medzi detičkami na mínus dvojke. Odrazu už nič, celkom nič nenasvedčovalo tomu, že ide o tie isté dievčatá, ktoré sa ešte pred chvíľou správali ako partia nezodpovedných pubertiačok. Teraz to boli milé a veselé spoločníčky krpcov, ktorí od života nedostali najlepšie karty... Nešlo o nič výnimočné. Vyrábali sviečky, maľovali sadrové odliatky, robili malých snehuliakov a tiež „snežiace ťažítka“...dobre, tie ťažítka boli fakt fuška. Najskôr bolo treba nalepiť postavičku na spodnú časť a následne zlepiť spodok s vrchnou, priehľadnou časťou a uzavrieť tak priestor(v tej vrchnej časti už boli nasypané také malé vločky). Do takto uzavretej nádobky sa cez maličký otvor vliala voda. Následne sa otvorček zaštupľoval a bolo to. Viacerým deťom sa ťažítko počas plnenia vodou rozlepilo a bolo treba začať odznova. Dievčence sa len usmiali a znovu zopakovali všetky potrebné kroky. Prišla sestrička a povedala, že sú tu aj pacienti, ktorí nemôžu prísť do spoločenskej miestnosti, vraj či by sa nedalo ísť za nimi na izbu. Dalo sa...Po viac než troch hodinách opustili dievčatá oddelenie...
Milá dnešná mládež, fakt neviem, kam speješ, ale viem, že občas robíš veci, ktoré sú úžasné a človeku je z nich tak nejako pekne na duši...
...ďakujem...