Nie, nehovorím o triede deviatej A. Hovorím o niečom obyčajnejšom, no súčasne omnoho silnejšom a skutočnejšom. Hovorím o celkom obyčajnom príbehu v celkom obyčajnej triede. Hovorím o príbehu, aký sa na našich školách deje bežne.
Že stále nerozumiete? Hovorím o tom, ako to dopadne, keď systém donúti školy prijímať a snažiť sa udržať si úplne všetkých, ktorí sa tam hlásia. Taktika je jasná. Nech to stojí, čo to stojí, je nutné, aby mala škola čo najviac žiakov, lebo od ich počtu bude závisieť rozpočet a teda aj prežitie školy.
Dlho som rozmýšľal, čo by som spravil, ak by som bol v tej triede na mieste učiteľa. Jasné, že by som najskôr podnikol veľa pokusov získať si tých mladých ľudí (a tí čo ma poznajú vedia, že by som aj život položil, len aby som ich namotivoval :), no ak by to aj napriek mojim snahám stroskotalo a ja by som tam stál oproti tomu „spratkovi“ s vedomím, že mu vlastne nič nemôžem, lebo podobrom to nešlo, poznámky a päťky ho „netankujú“ a aj keď sem správaním nepatrí, riaditeľ ho zo školy nevyhodí i keby ju hneď podpálil...veď taktika je jasná: Ani duša (rozumej euro) na zmar...čo by som spravil potom?
Myslím, že by som sa zhlboka nadýchol. Potom by som potichu pristúpil až k nemu. Pozrel by som mu priamo do očí.. a dal mu riadne zaucho. Následne by som si šiel pobaliť veci a viac by som sa za katedru nevrátil..
...koniec – koncov, keby som chcel byť krotiteľom zvierat, bolo by vhodnejšie, zamestnať sa v cirkuse...
Ps: Tento text je textom človeka, ktorý počas dvanástich rokov v školstve nikdy neudrel svojho žiaka.