Hovorí mi, aké má Vikuška známky v druhom polroku. Pri pohľade na ňu sa mi vynárajú matné spomienky...
Bola veľmi prísna. Všetci sme mali pred ňou obrovský rešpekt a v triede bývalo počas jej hodín hrobové ticho. Pred tabuľou som mal vždy také čudné chvenie v žalúdku...
"Dcéra má dve jednotky a dve dvojky, takže je medzi 1-2. Bude ešte odpovedať." "To je férové," vravím a napadá mi, že ak by som mal povedať jednu vec, ktorá vo mne najsilnejšie rezonuje v spomienkach na pani profesorkou, bola by to férovosť pri hodnotení študentov.
Na začiatku štúdia som bol slabý trojkár. Keď som sa tesne pred ukončením štúdia na gymnáziu rozhodol pre malý pokus "učiť sa", prichádzal som do školy dobre pripravný. Pani profesorka mi dala bez mihnutia oka jednotku. Vôbec ju netankovalo, že som bol ešte pred pár mesiacmi tým slabým žiakom. Bol to úžasný pocit, môcť začať s čistým štítom.
Pani profesorka, ďakujem...
...venované s úctou a vďakou pani profesorke Dagmar Oreskej, ktorá ma okrem chémie naučila aj tomu, že mám vždy šancu začať odznova...
Ps(ktoré dopĺňam dodatočne a je reakciou na reakcie v diskusii): Vážená pani profesorka, pri hodnotení mojej dcéry zostaňte naďalej takou striktnou a férovou, akú si vás pamätám ešte zo svojich študentských čias a ak si zaslúži za svoju odpoveď dvojku, určite jej ju dajte.
