Človeče, vylieč sa !

Autor: Dávid Králik | 23.12.2005 o 2:15 | Karma článku: 10,99 | Prečítané:  4000x

Neisto prešľapujem na začiatku dlhej úzkej chodby, ktorá už na prvý pohľad pôsobí s množstvom ľudí stojacich popri stenách veľmi stiesňujúco. Len pár krokov odo mňa sa nachádza preplnená čakáreň – lepšie povedané, malý, veľmi neosobne pôsobiaci výklenok s niekoľkými stoličkami. „Pán Králik, na príjem, prosím.“ Potom už išlo všetko podľa mojich očakávaní. Teda ak nerátam tú zvláštnu príhodu so špeciálnym výskumom.

O necelé tri hodiny som ležal na izbe, o dve mandle ľahší, so studeným obkladom okolo krku. Keďže som uprednostil lokálku pred celkovou anestézou, bol som, až na to hrdlo, vcelku fit. Netrvalo dlho a už som sa aj teperil z postele a poďho na chodbu. V jedáľni, kde sa nachádzal televízor, som si všimol zopár priaznivcov nereálnej reality show – Vyvalení : ), no keďže som od prírody antirealista a „snílek“, prešiel som tadiaľ bez zastávky. O malú chvíľu som stál v hlavnom vestibule, kde bolo mierne pološero. Okrem mňa tam boli ešte dve trochu zvláštne postavy. Muž a žena, obaja v stredných rokoch, oblečení v zvláštnych bledomodrých uniformách. Sadol som si pri okne, kde ešte bolo aké – také svetlo a začal som si čítať. Odrazu som zachytil kúsok z ich rozhovoru: „Chceš tým povedať, že ten pán s C 40-kou je po necelom týždni fit ? Starý pán profesor by na teba bol hrdý!“ Veta mnou prešla ako elektrický prúd. Voľakedy som totiž robil na detskej ortopédii ako učiteľ, vychovávateľ a šašo v jednej osobe a dodnes si pamätám pocit bezmocnosti, ktorý som zažíval znovu a znovu, keď sa na teplotnej tabuľke v kolónke dg objavila C 40. Bolo to akoby sa mi osteosarkóm posmieval: „Len sa snaž, tento už je môj!“ Pomaly som vstal a zamieril rovno k tým dvom. Naďalej zabratí v rozhovore mi nevenovali najmenšiu pozornosť. S chrapľavým hlasom som ich teda oslovil: „ Prepáčte, nerád vás ruším, no zdalo sa mi, že ste spomínali niekoho, kto behom týždňa prekonal rakovinu kosti.“ Na chvíľu zostalo ticho. Potom sa ku mne otočil muž a akoby som sa ani nič nepýtal, povedal: „Dnes Vám brali mandle, mladý muž, tak opatrne s tým rozprávaním. „Tvári sa dosť záhadne, skoro ako dáky šaman, ale ja mu na to neskočím – no než som stihol dokončiť v duchu myšlienku dodal : „Rameno už je ale v poriadku, nie ?“ Ako môže vedieť o dva roky starej operácii? „O čom to hovoríte“ oboril som sa naňho, ako človek, ktorý je zmätený zo svojej zraniteľnosti. „Vaše rameno. Tak pred dvoma rokmi Vám ho operovali. Často vyskakovalo z kĺbovej jamky.“ „Kto ste …a … odkiaľ toto všetko viete ?“ Muž sa prívetivo usmial, pričom sa mu na čele a okolo očí objavili priateľské vrásky. „Nechceli by ste najskôr počuť o tej C40 ?“ Ani nečakal na odpoveď a dodal: „ Poďte za mnou.“

 

„No čo, na únos to nevyzerá, tak prečo nie,“ opätoval som úsmev. Aj tak som zástancom teórie, že nič sa nedeje náhodou, i keď to nám nezasväteným môže tak niekedy pripadať. Pomalým krokom sme sa dostali až na opačný koniec vestibulu, kde boli v rohu celkom nenápadné dvere.  Malá ošúchaná tabuľka oznamovala, že ide o výskumné pracovisko. Keď sme vošli dnu, ocitol som sa v príkro osvetlenej miestnosti so šiestimi posteľami. Jedna z postelí bola prázdna, no rozhádzané posteľné prádlo nasvedčovalo tomu, že v nej ešte nedávno ktosi ležal. Opodiaľ stál postarší pán v obleku(práve si zaväzoval kravatu) a keď nás zbadal, hneď pristúpil k mojim sprievodcom : „Tak sa to predsa podarilo. Ďakujem…Dovidenia.“ V očiach mal slzy. Potom obom podal ruku a pomaly odišiel. „A nezabúdajte sa čas od času trochu preliečiť.“ zavolala za ním žena s tajomným úsmevom na tvári. To má byť všetko? Čakal som, že dostane inštrukcie k ambulantnej liečbe, nejakú zaisťovaciu chemoterapiu, alebo čo ja viem čo. Nechápavo som sa otočil k svojim sprievodcom. Tentokrát sa slova ujala žena: „Pán Kaenser absolvoval zdĺhavú chemoterapeutickú liečbu kostného sarkómu. Spočiatku to vyzeralo nádejne, no v jednom momente, akoby sarkóm našiel účinný obranný mechanizmus. Od tej chvíle začal nádor opäť rásť a objavili sa i nové metastázy. Totálka, potom amutácia pravej nohy takmer až po bederný kĺb, pomedzi to odstránenie nebezpečnej metastázy z ľavého pľúcneho laloku. To všetko však progres ochorenia len spomaľovalo. Poznáte príbeh otrokyne Hágar a jej syna na púšti? V živote sú situácie, keď sa môžete snažiť sebe viac a výsledok sa dostaví až vtedy, keď mávnete rukou a poviete si : „Poručenopánubohu...“ V takomto momente, čo bolo presne pred šiestimi dňami, sme oslovili pána Kaensera my.“ „Ale...veď ste ho práve poslali domov. Snáď mi nechcete tvrdiť, že ste ho vyliečili za necelý týždeň. Nebodaj ste vynašli až taký účinný liek na...“ roztriasol som sa na celom tele a v hlave sa mi vynorili spomienky na všetky tie deti, ktoré mohli byť zachránené. „...rakovinu?“ V skutočnosti som prednedávnom zachytil informácie o akejsi  metóde liečenia duchovnou cestou podľa  Bruna Gröninga, no nevenoval som tomu veľmi pozornosť. Pokiaľ si dobre spomínam, toto liečenie sa opiera o Životnú silu (Vis Vitalis, Prana, Chi...) a pripomínalo mi to istý spôsob Budhistickej meditácie. Moje rozvíjajúce myšlienky zastavila v okamihu veta: „Dá sa povedať, že sme našli liek na všetko, len... s použitím je trochu problém.“ „Ako to myslíte na všetko... a ... aký problém“ „ Predstavte si, že máte správny kľúč, ale zámky niektorých dvier už tak dlho nepoznali pocit odomykania a zamykania, že neveria vo svoju schopnosť.“ „Moc som Vám síce nerozumel, len sa opýtam: Má táto nová metóda niečo spoločné s učením Bruna Gröninga?“ „Poznáte dobre toto učenie?“ spýtal sa ma naoplátku. „Ani nie, len veľmi zbežne som sa o ňom dočítal na informačnom letáku, ktorý som našiel asi pred polrokom v schránke. Toto učenie a z neho vyplývajúca liečba kladie veľký dôraz na liečiteľa, ktorý učí nahrádzať myšlienky na chorobu, či starosti, myšlienkami na dobro.“ Zhovievavo na mňa pozrel, ako na niekoho veľmi povrchného (kým v skutočnosti aj som : ) a dodal: „No, v podstate ste to vystihli, ale my sa viac orientujeme na schopnosť človeka samotného, ide o akúsi autoopravu.“ „Myslíte niečo ako Zen-budhistické poňatie sveta. Teda, že existuje mnoho ciest k cieľu, no najefektívnejšie je jednoducho si uvedomiť, že už sme cieľ dosiahli, teda v prípade choroby skrátka zistiť, že sme zdraví?“ Víťazoslávne som pozrel na oboch svojich sprievodcov. Ušiel sa mi však len zhovievavý pohľad ženy a tak trochu netrpezlivý pohľad muža, ktorý mi jasne naznačoval, že mám počkať do konca výkladu. „Nie, ani to nie je celkom presné. Poznáte Bibliu, teda Nový zákon“ Mysľou mi prebehlo, aká by bola asi reakcia týchto ľudí na odpoveď – zbežne....Pousmial som sa sám na sebe. Muž zatiaľ pokračoval: „Čo si myslíte o uzdravovaní, ktoré je tam v podaní Ježiša pomerne časté?“ „ No čo, sú to zázraky a ja na zázraky verím.“ „No ak si spomeniete, zázraky podmienené tým, že dotyčný uveril.“ „Ste teda nejaká kresťanská...“ skoro zo mňa vyhrklo „sekta“, no príliš ma zaujala celá táto záhadná liečba a včas som sa zasekol „...skupina?“ „Viete na koľko percent využívate svoj mozog ?“spýtal sa muž znenazdania. „ Prosím ?“ otočenie o 360° ma zmiatlo „Neviem, tak dve-tri ?“ „Dajme tomu. Ešte jedna otázka zdanlivo bez kontextu,“ muž teraz začal hovoriť oveľa horlivejšie a zanietenejšie: „Kto sa skôr uzdraví, dieťa, alebo dospelý ?“ „Asi dieťa... ale môžete mi konečne ...“ „Už sa k tomu dostávame. Pred časom sa nám podarilo celkom náhodou získať z tela dieťaťa, ktoré sa zázračne vyliečilo z detskej obrny istý hormón, ktorý je takpovediac všeliekom. Čo je zaujímavé, keď sme tento hormón pichli potkanovi, ktorému sme vyoperovali kus chrbtice, behom mesiaca začal opäť behať. Sám si obnovil poškodenú chrbticu a uzdravil sa, rozumiete? Keďže sa nám však viackrát nepodarilo túto látku získať, stavili sme na existenciu tejto látky u každého z nás. Teda, ak ste chorí a uveríte, že sa viete vyliečiť, začne vaše telo vylučovať tento zvláštny hormón  a vy sa sám vyliečite. Nanešťastie tu v dnešnej dobe nežije Mesiáš, ktorý by dokázal dať ľuďom dostatok sily, aby uverili. Preto sú výsledky veľmi individuálne. Zvíťaziť dokáže len ten, kto sa dostane svojou vierou za vami spomínané 3 percentá. Nedá sa to naučiť, kúpiť, ukradnúť a ani získať násilím. Je to ako skutočná viera v Boha, Musíte len uveriť,  prijať dar a uzdraviť sa.“

Stál som v miestnosti a rozmýšľal, čo všetko by človek dokázal, keby mal trochu viac viery. Dnes som druhý deň po tonzilektómii a napchávam sa zákuskami. Zázrak ? Nie, len som uveril.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo spája Kmotríka, Výboha či Trnku? Slabosť pre jeden biznis

Skupina najbohatších Slovákov má vyššie ambície ako kaviareň či reštauráciu.


Už ste čítali?