Roman Dulgerov, 4.máj 1968, Banská Štiavnica. ZŠ 1974 – 1982, 1982 - 1986 reálne Gymnázium, posledný ročník Gymnázia v zahraničnej prípravke na štúdium v zahraničí, 1986-88 štúdium v bulharskom Plovdive na Vysokej škole poľnohospodárskej. Štúdium neukončil v dôsledku snahy vyriešiť svoje problémy s homosexualitou, ktoré sa mu však liečbou vymkli ešte viac z rúk...1989 práca v pozícii referent v MsNV Banská Štiavnica, potom rok v Brne, na chvíľu zasa Štiavnica a od roku 1992 Bratislava. Do roku 2004 pracoval ako predajca alkoholu, špecializoval sa na svetové víno, posledné roky ako sommelier. Od 2004 roku pracuje na obchodnom oddelení knižnej distribúcie vydavateľstva Ikar, a.s.
Posledných 6-7 rokov píše blogy. Najprv na blog SME, spolu so svojim partnerom, neskôr na Sieťovke, kde občas prispieva až dodnes. So svojim partnerom som sa zoznámil v roku 1993 a sú spolu dodnes.
Začneme od konca?
Skúsme.
(Foto archív R.Dulgerov)
Nie je to tak dávno, keď ste začali písať blogy. Vystupovali ste v nich ako človek, ktorý je vyrovnaný a zmierený so svetom. Viackrát ste dokonca spomenuli, že nikomu nič nezazlievate. Celkom, ako by ste chceli presvedčiť nie len druhých, ale aj seba. Čo si o tom myslíte?
Jednou vecou je, čo si človek myslí a druhou, čo je v skutočnosti pravdou. Takže, poviem Vám, čo si myslím, lebo skutočnú pravdu nepozná nikto z nás. Ja si myslím, že som so svojou homosexualitou vyrovnaný. Mal som na to dosť času. Svoje blogovanie nevnímam ako cestu obviňovania druhých, čo mi spôsobili. Skôr v ňom vidím túžbu, priblížiť sa svetu odkrytím svojho prežívania. Chcel som len dať príležitosť tým, ktorí nechápu, no sú ochotní počúvať, aby pochopili... možno by sme mohli hovoriť o pokuse, zmieriť sa so svetom, čo vy na to?
To znie fajn. Ale nebolo by lepšie o tom s ľuďmi hovoriť?
Sú veci, ktoré nedokážete povedať, no dokážete ich napísať. Ten papier je akýmsi mediátorom medzi Vami a svetom. Viete, keď chcem niekedy prečítať nahlas veci, ktoré som napísal o tom, ako ma „liečili“, začne sa mi triasť hlas a začnem plakať. (Roman hlasno prehltol, vynechal mu hlas a objavili sa slzy. Poznámka autora). Viem, je to smiešne.
Nie je to smiešne. Mnohí z nás majú problém pozhovárať sa so svojimi blízkymi o omnoho „menších“ veciach a radšej napíšu email, či textovú správu. Už tomu rozumiem. Čo ste teda chceli ľuďom povedať?
Žijeme s Dankom spolu temer dvadsať rokov. Musíte uznať, že ide o vážnu známosť, preto by som si ho rád zobral. Je to ďalší level, logické pokračovanie nášho vzťahu a nerozumiem tomu, prečo nám to nie je umožnené. Okrem vnútornej dynamiky vzťahu, ktorá hovorí celkom jasne v prospech samozrejmosti tohto kroku, je tu aj vonkajšia časť. Spoločnosť ma berie ako slobodného. Ale ja nechcem byť slobodný! Našiel som spriaznenú dušu, človeka, ktorý pozná všetky moje slabiny a miluje aj napriek nim, alebo práve kvôli nim a rovnako milujem aj ja jeho. Nechcem byť viac slobodný... túžim byť zadaný.
Takže Vašou prioritou je?
Zákon o registrovanom partnerstve. Ale nehovorím, že to je priorita všetkých homosexuálov, ale moja určite.
(Foto archív R.Dulgerov)
Dnes máte pocit, že ste vyrovnaný muž. Čo cíti vyrovnaný muž pri spomienkach? Hnev, ľútosť, krivdu?
Bolesť kdesi hlboko vo vnútri.
Ako to, že sa nehneváte, ja by som asi... ani neviem, čo by som urobil, ale bol by som neuveriteľne naštvaný na ľudí, ktorí by ma „liečili“ averzívnou terapiou, alebo podobnými hovadinami.
Oni len robili to, čo považovali za správne. Takto ich to naučili v škole. Áno, bolo to hrozné, ale tých lekárov z mojej hrôzy viniť nemožno. A koniec koncov, ja som sa rozhodol sám a dobrovoľne. Bol som z malého mestečka, kde nebolo povedomie v tomto smere žiadne, a tak mi prišlo správne sa „liečiť“.
Čo s Vami to liečenie urobilo?
Postavilo moje srdce proti hlave. Zatiaľ čo srdce túžilo po niečom, hlava bola vytrénovaná, že ide o grc. Dostal som sa celkom na pokraj zúfalstva. Už som nevidel žiadnu cestu. Moja frustrácia sa natoľko prehĺbila, že vo mne vzrástlo vnútorné napätie a depresia, ktorá bola nezvládnuteľná. Objavili sa také fyzické symptómy, ktoré Vám pre ich samotnú hrôzu ani nedokážem opísať.
(Foto archív R.Dulgerov)
Predstava, že by mňa niekto liečil, aby ma priťahovali muži, je pre mňa hrozná. Mohlo by to byť čosi obdobné ako v prípade liečenia homosexuálov zamerané na zmenu ich orientácie na opačné pohlavie?
Myslím, že veľmi podobné.
Čo sa stane s človekom, ktorý už viac nevidí cestu?
Vzdá to.
Vzdá čo?
Život.
Do riti.
Hm.
Ako?
Pojedol som lieky. A viete, čo si pamätám? Prišla veľká úľava, dokonca som si ľahajúc do postele spieval.
Ako je možné, že ste teraz tu a zhovárame sa?
Myslíte, ako to, že som nezomrel?
Hm.
Brat ma našiel na toalete. Ani neviem, ako som sa tam dostal.
Dobre, na doktorov sa teda nehneváte. A čo ľudia?
Čo s nimi?
No, ľudia, ktorí Vás postavili do role úchyláka, chorého jedinca, ľudia, ktorí Vás sa snažili svojimi postojmi presvedčiť, že ste chorý. Bežní ľudia, ktorých stretávame na uliciach. K nim necítite hnev?
Jasné, že som vrcholne rozčúlený, keď mi niekto dáva najavo, že som menejcenný, alebo úchylný. To ma vie nesmierne vytočiť. Mám však takú vlastnosť, že môj hnev rýchlo ustúpi a vystrieda ho pocit bolesti. Možno by sme mohli časť tej bolesti prisúdiť aj k tejto otázke. Ale napriek tomu si nemyslím, že ide o zlých ľudí. Skôr len majú strach z inakosti. Na druhej strane ma prekvapuje, keď teme štvrťstoročie po páde totality a po všetkom, čo už k tejto téme odznelo, nájde sa také množstvo tých, ktorí považujú homosexuálov za chorých, či nenormálnych.
A čím sa to vyrieši?
Trpezlivým odkrývaním tabu zvaného Homosexualita.
Prostredníctvom blogov?
Ak sa nedá hovoriť osobne..tak aspoň písať, nie?
(Foto archív R.Dulgerov)
Politika, viera, interupcie a homosexualita. To sú na blogu témy, ktoré fičia, takže ste vlastne „in“ :)
Aby sme si rozumeli, ja nemám rád radikálne a agresívne blogy na tému homosexuality, u ktorých si človek nie je celkom istý, či ide autorovi o čítanosť a karmu, alebo chce skutočne pomôcť. Tie totiž môžu narobiť viac škody ako osohu, lebo namiesto hľadania cesty, ako spolu vychádzať vypichujú trecie plochy a tým rozdúchavajú zbytočné emócie.
A čo Vaše blogy, tie také nie sú?
Dúfam, že nie. Snažím sa pokojne a neagresívne písať o svojom živote. Nevnucujem nejaké názory, skôr len hovorím, čo cítim.
Takže taká pohodka?
Noooo, musím sa priznať, že ma niektorí diskutéri dokážu riadne vytočiť a potom dokážem byť v diskusiách riadne tvrdý, nepríjemný a občas aj arogantný. Najmä, ak napriek tomu, že ja vlastne iba rozprávam svoj príbeh, začnú mi tvrdiť, že musím žiť podľa nich. Ak niekto tvrdí, že my homosexuáli sme amorálni neurotici, devianti, úchyláci, alebo dokonca výmyselníci, ktorí sú homosexuálmi z pasie a roztopašnosti, to ma skutočne serie. A ak k tomu prídu aj rady, aby sme sa liečili, lebo naše vzťahy sú nenormálne, tak to je zlatý klinec diskusného prispievania. Nuž a ešte aj to neustále omieľanie tých istých otázok, vyžadujúc z mojej strany tie isté trpezlivé odpovede, to ma tiež dokáže rozhnevať.
Nejaký konkrétny príklad?
Napríklad otázka: "Prečo by mali byť zrovnoprávnení homosexuáli a pedofili nie?" Dá sa vôbec na túto otázku slušne odpovedať?
(Foto archív R.Dulgerov)
Vy a viera?
Ja nie som bez viery. Verím, že tu čosi je, ale neviem sa presne zaradiť. Hádam najbližší mi je budhizmus. Ten mi dal najviac zmysluplných odpovedí na moje otázky...a to je asi hlavnou úlohou viery, čo poviete?
Súhlasím. Ešte mi napadá, diskutujete o budhizme s ďalšími ľuďmi? Zdieľate svoje názory a hľadáte nejakú pravdu?
Som skôr taký intuitívny typ. Nikdy som budhizmus neštudoval nejako do hĺbky. Trochu som k nemu pričuchol, dostal pár odpovedí týkajúcich sa bytostne mojej existencie a to mi stačilo. Dalo by sa povedať, že verím, ale som v tomto smere dosť povrchný.
(Foto archív R.Dulgerov)
Predpokladám, že pod Vaše blogy občas zablúdia aj veriaci, ktorí Vás chcú presvedčiť, že ste hriešnikom a máte s tým niečo robiť. Ako zvyčajne dopadne takáto „návšteva“?
Ako by to malo dopadnúť. Nezhodneme sa. Otázkou už len ostáva, či ide o slušného človeka, ktorý sa snaží hľadať argumenty, rovnako ako ja a bojuje férovo, alebo je to slepo veriaci človek, ktorý pôsobí akoby bol v tranze. Opakuje naučené vety a frázy. Diskusia s tým prvým síce nemusí končiť zhodou, ale predsa, tí ľudia sa snažia minimálne nechať človeku právo na život a kúsok dôstojnosti. Ten druhý spomínaný typ ma doslova ubíja, lebo je to diskusia beznádejná a nie je šanca, že by ma s čistou mysľou vypočul a snažil pochopiť...hm...alebo aspoň akceptovať...
Vnímate to obaja rovnako? Vy aj Danko?
Vnímame to rovnako, no Danko sa vie ochrániť tým, že ako náhle zistí, že je na druhej strane niekto agresívny a zaslepený, okamžite ukončí diskusiu. To ja nedokážem.
Prečo to nedokážete, ak sám o sebe tvrdíte, že nie ste kresťanom a tým pádom by Vám mohli byť kresťania a ich pochopenie ľahostajné? Ba čo viac, v niektorých svojich blogoch sa vzťahu kresťanstva a homosexuality dokonca venujete.
Žiadnej cítiacej ľudskej bytosti nemôže byť ľahostajné, keď niekto o nej a jej spôsobe života zmýšľa ako o nesprávnom, zlom, či hriešnom. Vám by sa to páčilo, ak by o Vás niekto takto uvažoval?
Nie.
A prečo píšem na tú tému? Okrem vyššie spomenutého osobného dôvodu, je tu ešte jeden. Píšem aj kvôli veriacim gayom, ktorí sú vo svojej komunite štvancami a zúfalo hľadajú odpovede.
(Macko a Králik kecajú, fotografovala moja žena)
A čo ostatní diskutéri. Myslím tým tí, ktorých základom argumentácie nie je ich viera?
Tu je to samozrejme často o nájdení pochopenia. Aj keď nájdu sa aj takí, ktorí deklarujú, že sú ateisti, no odmietajú počúvať argumenty a naďalej tvrdia, že sme zvrhlí. Tak pre týchto nemám ospravedlnenie. Lebo veriacich aspoň tá viera ospravedlňuje, ale týchto? Občas ma tak vytočia, že im napíšem: Nie ste dobrí ľudia a nemám vás rád. Viem, že to nie je celkom správne, ale niekedy si človek nedokáže pomôcť. A nakoniec, prečo nie. Nie som svätec, preto nemám v agende bezpodmienečnú lásku k blížnemu za každú cenu, aj proti jeho vlastnej vôli. Nie, to skutočne nie som...
A čo Vaši rodičia, ako prijali fakt, že ste gay?
Ťažko. Spočiatku to celkom odmietali. Akoby to nebolo možné, aby práve ich syn... Mama je hlboko veriaca, takže s tým mala dlhé roky neuveriteľný problém a ešte aj dnes je veľmi opatrná, keď sa dostaneme náhodou k tejto téme. Má strach, čo by na to povedali ľudia a tiež, čo by spravili...jej, nám, ostatným príbuzným. Za tie roky napríklad pošila Dankovi mnoho nadrozmerných vecí, keď ich v obchodoch ešte nebolo možné zohnať. Ale cítim, že aj keď nás akceptuje, tak hovoriť o celkovom zmierení sa s faktom, že jej syn je homosexuál, nemožno hovoriť. Ak by sme ju pozvali na našu svadbu, myslím, že by neprišla.
Gay pride - Exhibicionizmus? Snaha upútať pozornosť? Obal, alebo aj obsah.
Snaha upútať pozornosť by to mohla byť. No v pozitívnom zmysle slova.
Nerozumiem.
Ide o to, že prevažná väčšina homosexuálov sa snaží, podobne ako ja, meniť tú mienku okolia. Ukázať, sme takíto a neviem to zmeniť. Skúste nás akceptovať.
Ale nepôsobí takáto akcia kontraproduktívne?
Bolo by správnejšie mlčať?
To zrejme nie, tým by všetko ostalo po starom.
Presne tak a ja si myslím, že ak Gay pride nebude o extravagantných jednotlivcoch, ktorí prišli exhibovať ale o pokojnom pochode slušných ľudí, môže dokázať veľa. Ale je tu ešte jeden dôležitý dôvod.
Aký?
Do roku osemdesiatdeväť bolo neuveriteľne málo príležitostí pre gayov, stretávať sa, fungovať v rámci spoločnej komunity a kontaktovať sa na verejnosti bez toho, aby následne neboli verejnosťou odsúdení, alebo dokonca šikanovaní. Naši ľudia sa stretávali v niekoľkých podnikoch vo veľkých mestách a istá časť dokonca na tak nedôstojných miestach, ako sú verejné záchody. Ešte aj dnes sa veľká časť majoritnej spoločnosti nedokáže bez opovrhnutia pozerať, ako sa dvaja ľudia rovnakého pohlavia držia počas prechádzky za ruku. Gay pride je pre nás príležitosťou stretnúť sa, slobodne v uliciach a to bez strachu a ukrývania sa.
Kde nastal zlom, že sa z mladého neurotika stal vyrovnaný chlap?
Hlavnú úlohu zohral Danko. S ním prišiel najväčší zlom a môj život začal naberať iný smer.
(Foto archív R.Dulgerov)
Máte krásny vzťah. Prečo vám chýba úradný papier?
Pýtate sa, či to nie je len formalita?
Áno.
Ja to tak nevnímam. Pre mňa je to vyjadrenie statusu a uznanie tohto statusu spoločnosťou, ale o tom už sme hovorili.
A čo deti? Nechceli by ste deti?
Občas sa také úvahy objavia, na moment nás potrápia a potom zmiznú. Ale už sme postaršieho dáta výroby, takže by sme sa zrejme riadne zapotili. Inak Danko by si to podľa mňa vedel predstaviť celkom reálne, zatiaľ čo ja som v tomto smere o čosi zdržanlivejší :)
Je správne, aby mali homosexuáli možnosť adopcie?
Osobne nevidím žiaden dôvod, prečo nie. Nemyslím si, že by takéto dieťa bolo citovo vyprahnuté, ani si nemyslím, že sa môže homosexualite naučiť. Dostatočne rozvinutý láskyplný vzťah k deťom a inteligentná snaha poskytnúť podnetné prostredie, to dokáže dať aj homosexuálny pár.
Pred rokom mi jeden murár prezradil, že pred Bohom bude každý z nás stáť sám, až príde ten Deň. A bude musieť nejako ohájiť ten život, čo tu prežil. Čo mu poviete vy?
V rámci viery v jedného Boha si nejako nie som na čistom, ale dobre, skúsme, čo by bolo, keby. Asi by som teda povedal: Nemyslím, že by som sa mal nejako obhajovať, alebo ospravedlňovať. Áno, v živote som porobil veľa hlúpostí. Aj takých, na ktoré vôbec nie som hrdý. Omyly, prešľapy, nesprávne veci. Ale snažil som sa žiť čestne podľa svojho svedomia a ak som aj niečo posral , tak som sa za to ospravedlnil, keď nie inak, tak aspoň v duchu tomu, komu som ublížil...a teraz je to, Bože, na tebe, urob so mnou, čo len chceš...tak asi toto by som mu povedal.
To znie celkom dobre. Myslíte, že by som to mohol použiť ja, keďže vy to nebudete potrebovať?
To je len a len na Vás...
(Nebo nad Šenkvicami, fotografovala moja žena)
Ďakujem za rozhovor.
Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Roman Dulgerov v prepise nič nezmenil.
Pps: Ďakujem svojej žene za úpravu a grafické spracovanie všetkých fotografií k tomuto blogu.
