Po úvodnom rozbehu som nechal Viki, nech sa potrápi s projektom sama. Keď som sa neskôr prišiel pozrieť na výsledok, bol som sklamaný. V podstate to bolo slušne spracované zadanie (dosť pravdepodobne bude v rámci triedy patriť medzi tie lepšie práce), ale mne sa to zdalo slabé. Doslova som z toho cítil, že išlo o splnenie zadania...nič viac.
„Si spokojná s výsledkom?“ opýtal som sa.
„Neviem, podľa mňa je to dobré, v rámci triedy to bude iste z tých lepších prác a učiteľka bude spokojná.“
„A ty? Si spokojná?“
„Mne to je jedno. Bola úloha a tú som splnila.“
„Ale veď to nerobíš preto, lebo ti to niekto zadal!“
„Robím. Prečo iné by som to robila?“
„Lebo je to výzva. Lebo je to zaujímavé. Lebo sa pri tom môžeš prejaviť a sama sebe dokázať, aká si dobrá. Lebo sa pri tom môžeš veľa naučiť. Lebo nie je podstatné, čo a ako urobili spolužiaci, ani to, či je to dostačujúce pre učiteľku, ale či to stačí tebe!“
„Mne je to jedno, musím to spraviť, tak to robím.“
„Viki, chceme s mamičkou, aby si bola šťastná.“
„Ale keď ja neviem, čo chcem.“
„Tak to hľadaj, ale nie bezduchým plnením príkazov. Zabávaj sa a bojuj sama so sebou. Ak prestaneš so šermom a skúsiš niečo iné, bude mi to ľúto, ale nebudem ti brániť. Rovnako si vyber, čo len chceš robiť v budúcnosti a pracuj na tom. Možno máme svoje predstavy o tvojej budúcnosti, ale nebudeme ti brániť, ak sa rozhodneš inak. Najdôležitejšie je, aby si bola ty šťastná!"
Slzy na krajíčku...
O čosi neskôr, keď si žena pozrela ten Vikuškin projekt, povedala jej v podstate čosi veľmi podobné. Tiež bola sklamaná z akéhosi nezáujmu a absencie vnútornej motivácie a aj z výsledku...
Myslím, že práve toto je najväčším kameňom úrazu. Do školy prídu krpaté zvedavé stvorenia, ktoré by najradšej spoznali svet v priebehu jedného až dvoch dní a my, učitelia, ich o túto zvedavosť pripravíme. Spravíme z nich cvičené opice, ktoré reagujú na povel. Sprav toto a oni spravia. Teraz toto. A teraz zase toto...
Škoda, že namiesto toho, aby sme ich počiatočný hlad po poznaní podporovali a nechali ho rásť, my ho zastavíme a prekŕmime vlastnými predstavami o ich poznaní...
A ešte jedna vec mi napadá... či práve z detí, ktoré vychovávame ako cvičené opice, u ktorých vnútornú motiváciu a osobnú túžbu nahradíme príkazmi a nariadeniami, podmienenými odmenou, či trestom, nebudú raz v budúcnosti veľmi podobní dospelí... Šéf dal zadanie a ja ho spravím. Bez osobnej motivácie a angažovanosti, stačí mi, ak bude on spokojný, poprípade, ak som trochu súťaživý, tak mi stačí patriť medzi najlepších...
Do čerta, ale ja nechcem, aby moje dieťa bolo cvičenou opicou...ani teraz, ani v dospelosti! Vy hej?