Nádej umrela posledná, ďakujem pán doktor

Autor: Dávid Králik | 17.2.2006 o 17:17 | Karma článku: 17,15 | Prečítané:  3559x

Ten „bágel“ váži najmenej 30 kilo a jeho rukoväť sa mi zarezáva do ramena. Ruku už si temer necítim. Tlačím sa do výťahu, no veľký šermiarsky vak sa nie a nie zmestiť. Sklamane sa vyteperím von. Takže schody a s touto opachou. No čo, ale za tú srandu to stojí. Uf, konečne na oddelení. Práve keď prechádzam celý spotený okolo vyšetrovne, začujem uplakaný hlas: „Pán doktor, prosím, dajte Martinovi ešte chemoterapiu.“ „Keby bola čo len najmenšia nádej, tak to spravím, ale nie je. Bolo by to zbytočné trápenie...“ „My to vieme,“ ozval sa tichý mužský hlas, najskôr otec, „ale ak mu povieme, že odchádzame bez liečby domov, pochopí, že ide zomrieť.“ „Pán doktor, prosím...“ozvala sa opäť žena. Niekoľko sekundové ťaživé ticho. „Dobre,“ rezignoval lekár. V zápätí opustil miestnosť a opäť zavládlo ticho.

„Hore sa lenivci, dnes ste spali dosť. Je načase rozhýbať tie vaše staré kosti. Dnes si dáme turnaj v šerme.“ V momente sa na mňa uprelo niekoľko prekvapených očí. Posadil som sa k Martinovi na posteľ. „Tak čo šerife, ako ?“ Smutne sa usmial. „Mám „silnoprúdarsku učňovku“, ale takto?“ ukázal na kýpeť, „takto sa hore na stĺp už nikdy nedostanem.“ V hlave sa mi vybavil rozhovor spred niekoľkých minút. „Tak budeš šéf a budeš ich všetkých zdola komandovať. Pre dnešok ťa však čaká niečo náročnejšie. Vyhrať tento pohár.“ Pomaly vykladám na stôl pohár, ktorý pochádza z finále majstrovstiev Európy. Zahľadel sa na pohár, ktorý upútal i ostatné deti v izbe. Po chvíli váhania sa odrazu spýtal hlasom bojovníka: „Tak na čo čakáme?“ Nasledovalo množstvo súbojov, kde neexistovali žiadne pravidlá. Niekto šermoval postojačky, niekto po sediačky. Jeden mal fleuret v jednej ruke, iný ho držal obojruč a našiel sa i „noho - šermiar“ – z núdze cnosť : ) Už sa ani nepamätám, kto vtedy vyhral, ale niekoľko hodinový turnaj sprevádzali početné výkriky a povzbudzovanie. Ako na skutočných pretekoch. Vlastne nie, myslím, že radosť z víťazstiev bola ďaleko silnejšia.

Martin absolvoval chemoterapiu a o necelé dva mesiace zomrel. Odvtedy ubehlo takmer sedem rokov, no vo mne stále zostáva pocit vďačnosti. Martin zomrel s nádejou v srdci, ďakujem pán doktor.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo spája Kmotríka, Výboha či Trnku? Slabosť pre jeden biznis

Skupina najbohatších Slovákov má vyššie ambície ako kaviareň či reštauráciu.


Už ste čítali?