Decká sedia ako na tŕní. Udržať ich aspoň trošku sústredné sa dnes javí temer ako nemožné. Všetci neustále vyzerajú von oknom, neprestajne sa mrvia, neobsedia. Aj Paťovi, ktorý číta o klimatických zmenách v období jari, nervózne utekajú oči kade-tade :o) „Už idú, už sú tu!“ zvolal ktosi a hodina bola v „čajdu“ :o)
Sendreiovci...
Minulý týždeň bol "Medzinárodný deň boja proti rasovej diskriminácii" a tak sme spolu s Vladom pripravili taký malý výchovný koncert. Poznám ho už od letného rytierskeho campu a za ten čas som zistil, že je to fakt hovadsky milý chalan. Veľmi citlivý a dobrý. Dokonca ani média ho nepokazili (zatiaľ :o). Pre účely podobného koncertu, na ktorom chceme deťom ukázať, že ak niekto "vyvádza", chyba nemusí byť len v nesprávnej „farbe“, teda absolútne ideálny (to mu nevravte, aby nespyšnel :o)
Ešte pred koncertom som hostí vtiahol k nám do triedy, zoznámiť sa s delfínom a tak :o).
A potom to prišlo. Sála vypredaná do posledného miestočka burácala. Deti postupne vplyvom rytmu začali vstávať zo sedadiel a prichádzali dopredu, kde mohli tancovať. A Vlado? Ten vbehol medzi ne, utvorili hada a spievajúc brázdili hore-dole inak nudné, školské priestory.
Na záver sme si s Vladom zanôtili „Ó maňo“ (bolo to total metal brutal živelné, ale bola to paráda, veď posúďte sami :o), bez akejkoľvek spoločnej prípravy, len tak z fleku. A obaja sme sa pri tom skvele bavili...
...
„Ó maňo, ó maňo maňo jój o maňo joj“ ozýva sa z vyše dvesto detských úst a naša dvadsaťročná škola praská v základoch.
...
Pevne verím, že sme v tých malých gebuľkách zapálili aspoň malú iskričku nádeje, že raz pochopia...
...ďakujem Vlado...
