Dávid Králik
Človek chce ísť na "wécko" a pošlú ho do paroma
"Neviete, kde by som našiel toaletu?" Mladá, dobre vyzerajúca slečna sa na mňa žiarivo usmiala a poslala ma do paroma.
Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
"Neviete, kde by som našiel toaletu?" Mladá, dobre vyzerajúca slečna sa na mňa žiarivo usmiala a poslala ma do paroma.
Profesor sa temer nebadateľne usmieval, pričom neprestajne pokyvkávajúc hlavou pozoroval kameň, ležiaci uprostred starého mahagónového stola medzi haldou kníh a papierov. Vo vedľajšej miestnosti zazvonil telefón. Vzápätí sa vo dverách zjavila slúžka: „Pán profesor, volá váš synovec z Gentu, vraj ste s ním chceli hovoriť.“ Nereagoval. Stála vo dverách, hľadela naňho a milovala ho.
Manželský pár v najlepších rokoch (hádam tak po štyridsiatke) vchádza do brány starého činžiaku. Manželka automaticky otvára schránku, zatiaľ čo manžel kráča ku dverám, aby odomkol. „Milujem ťa...“ stojí na kúsku papiera, len tak pohodenom v schránke. A lístok... v okamihu putuje do bezpečia tmavomodrej kabelky. „Bože, ten romantický blázon! Musím mu povedať, aby to už nikdy nerobil,“ pomyslí si a ide za manželom. „Bola nejaká pošta?“ „Nie, nie, len voľajaké hlúpe reklamy. Keby s tým človeka radšej neotravovali.“ „Hm,“ prikývol pokojne a vo vnútri pocítil ostrie oceľovej dýky, keď si opäť zopakoval znenie lístku. Objavil ho celkom náhodou, lebo dnes chcel manželku po dlhšom čase prekvapiť a pripraviť piškótovú tortu, ktorú vždy mala tak rada, ešte pred jej príchodom. Zastavil sa teda doma a ...
Teplá letná noc, plná hviezd a vône suchej trávy. Postávam neďaleko zastávky „nočáku“ a pofajčievam. Sotva niekoľko metrov odo mňa stojí skupinka „skínov“, pohoršených mojimi dlhými vlasmi, roztrhanými „džínsami“ a menčestrovým sakom. Nevenujem im veľkú pozornosť. Pomaly, s privretými očami, vdychujem modrastý dym krátkej „LM-ky“. V tom prichádza nečakaný úder do žalúdku. Skôr, ako som sa stihol spamätať, príde ďalší a potom ešte jeden. K úderom pribudli kopance a je ich toľko, že sa už ani nesnažím brániť.
(Tento článok je fiktívnym pokračovaním článku Karola Sudora, bez jeho prečítania stráca pointu. Link nájdete v súvisiacich článkoch nižšie.) Stalo sa nedávno na zastávke MHD v Trnave. Aspoň tak som počul : ). Na zastávke nebolo nikoho, až na jednu postaršiu pani. Keď vtom, kde sa vzal tu sa vzal, pomaly sa blížil mladý chlapík s cigaretou v ústach. V stánku si kúpil „westky“ a pomaly odkráčal pod prístrešok. Síce jemne, ale predsa len pršalo. „Prosím vás, nefajčite tu, choďte ďalej, nevidíte, že tu nie ste sám?“ okomentovala jeho fajčiarsku chvíľku staršia pani. Mladík si ju nevšímal a ďalej vyfukoval modrastý dym. „Nepočujete ma? Nehnevajte sa, ale zákon na ochranu nefajčiarov zakazuje, aby ste fajčili na zastávke,“ pokračovala zvýšeným hlasom bodrá pani. „Drž p ...“ zakontroval chlapík a „uchechtol“ sa. „Ale...“ dopovedať už nestihla. Prásk, prásk, prásk ... ozvalo sa zo zastávky a milá pani sa ocitla na zemi.
Neisto prešľapujem na začiatku dlhej úzkej chodby, ktorá už na prvý pohľad pôsobí s množstvom ľudí stojacich popri stenách veľmi stiesňujúco. Len pár krokov odo mňa sa nachádza preplnená čakáreň – lepšie povedané, malý, veľmi neosobne pôsobiaci výklenok s niekoľkými stoličkami. „Pán Králik, na príjem, prosím.“ Potom už išlo všetko podľa mojich očakávaní. Teda ak nerátam tú zvláštnu príhodu so špeciálnym výskumom.