Dávid Králik
...o mojom sne
a realite...
Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
Tak veľmi túžil vrátiť sa späť, až sa mu to napokon podarilo. (Príručka lietania a pádov)
Mal „opušťák“. Sediac pri vode pozoroval druhý breh, vzdialený sotva päťdesiat metrov. Bezmyšlienkovite sa pohrával s malým nožíkom. Bol to nožík rybka, ktorý dostal ešte ako malý chlapec a odvtedy ho mal neustále pri sebe.
Všetko sa to udialo už strašne dávno. Vlastne si už ani nepamätal, čo sa presne stalo, no kdesi hlboko v ňom zostal silný pocit krivdy.
„Bože, ten je krásny,“ pomyslela si a vedela, že pred ňou stojí ten pravý.
Bola veľmi osamelá. Nikam a k nikomu nepatrila. Všetci o nej vedeli, že je divná...
Starý rybár sedel vo svojej bárke a s obavami čoraz častejšie hľadel na západ. Tie mraky neveštili nič dobré a on to vedel. No vedel i to, že ak domov neprinesie čo i len jednu rybu, nebudú mať už druhý deň do čoho zahryznúť.
Nočný motýľ Martin žil na starej zaprášenej povale celkom sám. O svojich rodičoch toho veľa nevedel. Len toľko, čo sa dozvedel od starého vidlochvosta. Vraj raz prišiel akýsi chlapec, chytil Martinových rodičov do sieťky a v škatuli od topánok ich odniesol preč. Aj počas tých pár slov dal starý motýľ jasne najavo, aký je preňho Martin ohyzdný a že mu rozhovor s ním nie je vôbec po vôli. Martin to vedel a dobre vedel i to, že starý vidlochvost nie je jediný, komu je odporný. Vlastne, nech rozmýšľal sebe viac, nespomenul si na nikoho, kto by stál o jeho priateľstvo.
Čarokrásna mladá antilopa sa prechádzala po lesnej čistinke. Všetko živé naokolo zatajilo dych a s akousi nevysvetliteľnou bázňou hľadelo na toľkú krásu. Uvedomovala si to. Vdychovala obdiv nozdrami a nemohla sa ho nabažiť.
V malom rybníku, celkom blízko od brehu, žila larva podenky. Pretože mala od malička líčka o čosi guľatejšie, než jej rovesníci, všetci ju volali „Guľka“. Rodičov nemala a všetko čo vedela, vedela iba od svojich priateľov – lariev. Raz sa od ktorejsi z nich dozvedela, že nebude larvou po celý život, ale vraj príde deň, kedy sa z nej stane dospelá podenka (sama netušila, ako bude vyzerať) a zažije neopísateľné šťastie. Rozhodla sa teda, že je škoda mrhať peknými zážitkami už teraz a radšej si ich ponechá až na tú slávnostnú chvíľu. Ako si predsavzala, tak i urobila.
„Lili, vstávaj,“ šepká slniečko, ešte stále oblečené v červenkastej pyžame svitania, ticho odfukujúcej fenke rovno do uší. Lili najskôr lenivo zastrihá uškami a poriadne sa ponaťahuje. Na kratučko zostane nehybne ležať, akoby sa chcela vrátiť späť do ríše víl, no nakoniec pomaly otvorí jedno a potom i druhé oko. V celom dome je ešte pusto a tak sa Lili poumýva, napije sa čerstvého mlieka a poďho do záhrady.