"Nemáme veľa času," oznámil som nervózne. "Ale aké je to heslo?" spýtal sa ma krpec a zažmurkal. "Do čerta, ja to fakt neviem," temer som kričal. Krpec znervóznel. Po chvíli mlčania na mňa vybehol: "Dávid, učenie sme prešli, teraz mi musíš pomôcť!" ...(Panovačný tón mi pripomenul jednu z prvých hodín, kedy som ho doučoval. Dodnes si pamätám, ako vtedy odmietol čítať nový text z čítanky. Bol som v jeho izbe a zazvonil mi mobil. V telefóne sa ozval jeho otec a vravel, že nemusím byť taký prísny a malý to prečítať nemusí, ak na tom netrvám. Trval som na tom a krpec to napokon prečítal. Viem, že ak by mi otec v tej chvíli prikázal, aby som jeho synovi poľavil a nenútil ho prečítať, viac by som tam neprišiel. ...odvtedy sa čosi zlomilo. Krpec ma rešpektoval. Dobre, aj ja jeho a zrejme sa z nás stali priatelia :)... "Ale ja ho fakt neviem," bránil som sa. "Na bráne je napísané, povedz priateľ a vstúp!" Pozrel som nahodiny. "Už len tri minúty..dve..jedna.." "Ako sa povie priateľ po elfsky?" zvreskol krpec. "Mellon," zašepkal som a brána sa otvorila.