Peter Čokina Ševčík: Pred bránou nebies bude stáť každý sám za seba

Autor: Dávid Králik | 4.1.2011 o 21:33 | (upravené 4.1.2011 o 22:02) Karma článku: 12,35 | Prečítané:  4991x

Keď som pred časom oslovil Peťa, aby sme spáchali rozhovor, odpovedal mi: "Iste...chápem. Však ako hovoríš – ja som ty a asi to funguje aj naopak...akurát že vločky nie sú rovnaké... ale, s**ť na vločky, však ide o sneh. A ešte som zabudol na jedno varovanie. Nech sa bavím s ľuďmi o sebe hlbších otázkach, výsledkom je vždy veľké H***o." Nenechal som sa odradiť a tak ...  Peter Ševčík, narodil sa v Bratislave 10.11.1974, ZŠ Viničné, potom SOU železničné v Bratislave, 20.07. 2007 spojil svoj život so životom Amálie Čokinovej, 26.11. 2008 sa k nim pridal malý Pepe... Stavbár domov na kľúč, cestovateľ z hĺbky duše...neznáša cirkevné formy všetkého druhu, baví ho stretávať priateľov a ako okamžite citlivo sám Peťo dodáva,  

snaží sa zďaleka obchádzať k*****v. Robí všetko pre to, aby mohol robiť to, čo robiť chce. Hľadá spôsoby, ako implementovať svoju rodinu do svojich záľub. Zo všetkého najradšej tvorí hmotné a nehmotné veci, fascinuje ho Tao a nedá dopustiť na Aikido. Rád spí, ak nevidí inú možnosť, rád skoro vstáva, ak má možnosť... dúfa, že ZEN bude jeho ďalšou zastávkou...

- - - 
Aký bol Peťo žiak?

Dobrý, samé trojky (smiech). Až na telesnú, kde som mával jednotky.

Sníval si o niečom, keď si bol dieťa?

Hral som basket, tak som sníval o tom, že si postavím basketbalový kôš. Ten som si aj postavil a hrával som od rána do večera. Nič také, ako keď niekto sníva o tom, že bude spevák, alebo tak niečo.

Máš nejaký mimoriadny zážitok z mladosti?

Posledný deň v škole nás triedny varoval: „Nie že si niekto zlomí ruku“ a ja som si ju zlomil na trikrát a keď chalani za ním dobehli, dlho im nechcel uveriť a takmer za mnou ani neprišiel.

10.jpg

Pôsobil si ako majster odborného výcviku, takže si bol vlastne tiež učiteľom. Páčila sa ti tá práca, alebo to bola skôr z núdze cnosť?

V žiadnom prípade to nebola z núdze cnosť. To je môj taký celoživotný cieľ. Aj keď na to v tejto chvíli nemám ani čas a ani vzdelanie, snažím sa aspoň o nejaké čiastkové vzdelávanie. Momentálne by som rád začal chodiť po školách, kde by som rozprával deckám o tom, čo som zažil počas mojich ciest.

Ako dlho si pôsobil v úlohe majstra?

Asi rok. Boli tam zlé podmienky. Nejako tam nefungovala spolupráca medzi učiteľmi, každý si kopal sám za seba a mal som pocit, že o deti skoro nikomu nešlo a to mi vadilo.

11.jpg

Dnes staviaš domy na kľúč, prečo prišla tá zmena?

Prišiel pocit, že treba ísť ďalej. Ako som vravel, nebol som tam spokojný. Ešte boli nejaké medzištádiá a potom som založil s otcom firmu. To ma naštartovalo a odvtedy sa venujem stavbárine.

Čomu konkrétne sa venuješ?

Som manažér. Zadám robotu a termíny a kontrolujem plnenie a výšku bankového konta (smiech). Ale vážne. My sme len dvaja spoločníci a všetko robíme sami. Nie je to až také nemožné, ako by sa zdalo. Ak vieš základnú matematiku a máš logické myslenie, aj keď dostaneš zadanie, ktoré nepoznáš, dokážeš si odvodiť vzorce a prísť na správne riešenie (alebo lepšie povedané na jedno z možných správnych riešení). Preto ten výsledok práce pri dvoch domoch vyjde inak. Samozrejme, že v rámci nášho tímu máme rozdelené kompetencie podľa toho, kto k čomu inklinuje, a teda každý si robí svoju časť práce v dome, ale v podstate si pomáhame a navzájom svojej práci rozumieme.

Ty si spomínal aj to, že rád cestuješ? Čo mi k tomu vieš povedať?

Pre mňa najkrajšia krajina, z tých bližších, je Nórsko. Úplná nádhera. Ale z Európy som navštívil takmer všetko. Chýbajú mi do zbierky ešte Litva, Lotyšsko a dole zase Grécko, Turecko. A potom už zopár drobností. 

12.jpg

Vravel si z tých bližších?

Áno, potom som bol aj trošku ďalej - smer Ázia (smiech). Presnejšie Malajzia, Thajsko, Vietnam, Kambodža a Laos.

13.jpg

Ako zvyčajne cestuješ? Máš nejakú obľúbenú cestovku?

Nie, chodievam na vlastnú päsť. Občas sa pridajú nejakí kamaráti, ale nie je to nič presne organizované. Ak sa vyskytne niečo nečakané, vždy sa to dá riešiť a príliš tesný program by nám skôr pri takejto ceste prekážal.

Čo ďalej? Kam sa najbližšie vypravíš?

No, teraz je to trochu zložitejšie, ale ak bude príležitosť, chcel by som si to zamieriť do Turkménska a potom hádam na Kubu. Ale stále platí, že sám, bez cestovky. Stačí mi ruksak, nejaký "traveller" a ide sa.

4.jpg

Lenže, pokiaľ si spomínam, máš teraz rodinu. Nebude to koniec cestovania? Nemyslím rodinné dovolenky, skôr takú tú tvoju divočinu.

Pepemu je to vlastne jedno. Tých pár dní bezo mňa vydrží (smiech). A Amálka. No musím povedať, že mám skvelú ženu. Aj keď so ženami je to niekedy ťažko. (smiech). Ale nie. Ona si ma brala s tým, že toto je môj sen a akceptuje ho. Teraz mám síce podmienku, že musím dostavať náš dom, ale ja myslím, že pri takej silnej motivácii to vyzerá na ten Turkménsko už na budúci rok (smiech).

Rodina, práca, náročný koníček. Stíhaš ešte niečo iné?

Ja stále vravím, že človek má toľko času, koľko si ho urobí. Treba si určiť priority. Občas stíham ešte čítať. Nie  pridlhé romány na tisíc strán. Skôr nejaké drobnejšie dielka s duchovným odkazom. Občas knižku rozčítam, vrátim sa k nej o pol roka a vôbec mi to nevadí. Každopádne, nie som stále čítajúci knihomoľ. Skôr je to tak, že mi niekto povie: „Toto je super“ a ja si to vyhľadám a prečítam.

A ak by si mal niečo odporučiť ty, čo by to bolo?

Z knižiek asi najskôr Silu zámeru, či Alchymistu. Ak chceš odo mňa počuť meno autora, páčia sa mi mnohí ruskí autori, ale moja srdcovka je Osho. To som vlastne skoro ja. To, čo on píše, to je presne to, ako život vnímam a cítim ja. 

5.jpg

A čo ty a politika?

Moje prvé stretnutie s politikou bolo v štvrtej triede na ZŠ, mohol byť vtedy tak rok 1984, keď mi spolužiačka povedala, že som katolícke prasa a ja som jej na to odvetil, že je komunistická sviňa, keďže jej tatko bol v tom čase vysoko postavený papaláš. Vtedy sa to skončilo doma riadnou fackou a dohovorom, čo sa mimo domu hovoriť môže a čo nie. Potom až revolúcia v osemdesiatom deviatom. To sme ako študenti stáli na námestí a štrngali, ako všetci ostatní. Ja som bol vždy rebel. Nehanbil som sa za svoj názor a verejne som ho hlásal. Aj keď bol môj názor rozdielny oproti väčšine, nemenil som ho, ak som bol presvedčený o jeho správnosti. Veď aj Gándhí vravel, že aj keď milión ľudí bude robiť blbosť, stále to ostáva blbosťou, bez ohľadu na množstvo ľudí, ktorí ju konajú.
V politike ma momentálne  omnoho viac zaujíma komunálna politika, lebo mám pocit, že ak je táto robená šikovne a s rozumom, môže jej výsledky pocítiť obyčajný človek ako ja. Vysoká politika je svinstvo, bez ohľadu na to, či je tam pravica, alebo ľavica. Cieľom politikov (najmä slovenských) je uchytiť post a potom si ho udržať čo najdlhšie. Občania sú až druhoradí aj u ľavice aj u pravice. Toto samozrejme platí len pre serióznych politikov. Pokiaľ sa tam vyskytne diletant so svedomím, tak veľmi rýchlo pochopí, že musí odísť.

Ako hodnotíš súčasnú politickú situáciu na Slovensku?

Pre mňa je najväčší problém, že my sme ešte reálne z komunizmu nevyšli. Po páde komunizmu sme verejne odsúdili papalášov a ich konanie a teraz? Koľkí z nich sú na najlepších postoch v politike, ale aj v biznise? A koľkí z nich poberajú abnormálne vysoké dôchodky? Ako by za takých podmienok mohla dobre fungovať politika?

Ako teda zmýšľa Peťo Čokina Ševčík? Kam sa vydať? Vpravo, či vľavo?

Zmýšľa po sedliacky. Čiže pravoľavo. Koňa nemôžme „ždímať“ až do skapania. Ak sa má kôň dobre, aj ja sa mám dobre. Pokiaľ kôň skape, ani mne, sedliakovi, sa nebude prehnane dariť. Na druhej strane, ak ale sedliak bude myslieť iba na koňa a nebude dobre hospodáriť, farma zanikne. Hm, som asi za stred. Jemne pinknutý doprava. Dôvodom je to, že spôsobom, ktorým u nás pracuje ľavica, to skrátka nemôže fungovať.

7.jpg

Ako vidíš svoju starobu?

Budem ju musieť prežiť a je dosť možné, že skončí smrťou (smiech)

6.jpg

Máš z niečoho strach?

Strach má každý. Len blázon nemá strach. Strach, obavy a rešpekt ti pomáhajú pri rozhodovaní a pri zodpovednom konaní. Ale problémy, ktoré k nám prichádzajú sú pre nás samých dôležitým prostriedkom, ako sa posunúť vpred. Každý vyriešený problém nás učí byť lepšími. A riešenie vždy existuje. Ale vesmír nepozerá na naše bolesti a tak aj keď vždy existuje riešenie, nie vždy to riešenie je také, že sme s ním spokojní, alebo ak chcete, málokedy ide o riešenie bezbolestné. Život je príliš silný hráč. On pozná tromfy, stále si ten s menším poznaním...ale môžeš si hru užiť.

Tvoje životné krédo?

Nikdy nevoľ menšie zlo. Lebo aj keď je to menšie zlo, stále je to iba ZLO!

A čo mám teda zvoliť?

Voľ to, čo ti pripadá správne. Čiže je to o tvojom nastavení. Alternatívu, ktorú si vyberáš, vyberáš si pre dobro, ktoré obsahuje, nie pre zlo, ktorého obsahuje menej. Takýto postoj ti dáva do budúcna  priestor, na ktorom možno stavať. Lebo stavať na DOBRE i keď iba na malom, sa dá. Stavať na ZLE, nemá budúcnosť...

8.jpg

Ak by si mohol čokoľvek zmeniť vo svete, čo by si zmenil?

Toto je tá najkrajšia otázka, ktorú si mi dnes položil. Hm, toto je skutočne otázka bytostne sa do týkajúca zodpovednosti. Ak človek verí, že sú veci okolo neho usporiadané a fungujú na základe nejakého vyššieho princípu, potom nechce nič meniť.

Tiež som v živote občas nespokojný a občas aj nadávam. Možno som bytosť na nejakom nižšom stupni vývoja a to, čo sa deje okolo mňa, ma možno má posunúť niekde ďalej. Takže z tohto pohľadu by som asi nemenil nič. Koniec koncov, kto by si trúfol fušovať Bohu do remesla?

Ale ak by som to bral ako obyčajný smrteľník, potom by som zrejme odoprel zbohatlíkom „prešustrovať“  miliardy na rôzne voloviny a za tieto peniaze by som postavil tam niekde v Afrike poriadnu točku na vodu, aby mali všetci čo piť.

Toto vyznelo dosť protichodne. Takže ako sa nakoniec správaš v reálnom živote?

V bežnom živote sa snažím pomáhať ľuďom okolo mňa. Veď človek netuší, či aj situácie, v ktorých okolie potrebuje pomoc, nie sú práve tie, ktoré ho vychovávajú a učia niečomu vyššiemu.

9.jpg

Zlé jazyky hovoria, že neveríš v cirkevné formy, ale pred chvíľou si vravel čosi o Bohu, tak ako?

Cirkevné formy sú podľa mňa zväzujúce. Akákoľvek forma učenia je vhodná pre určitú skupinu ľudí, neodsudzujem teda ľudí, ktorí k svojej viere potrebujú cirkevnú formu. To, že nevidia pokryteckosť a ostatné veci, ktoré sú za cirkevnými formami schované, to nie je moja starosť. Ale ja osobne nepotrebujem príslušnosť k akémukoľvek spoločenstvu ľudí, aby som veril. Pre mňa osobne je stádovité náboženstvo skôr zvádzanie ľudí z cesty slobodného rozvoja vlastnej osobnosti. Pre mňa je jedinou cestou individuálne hľadanie spôsobu, ako slobodne a zodpovedne žiť sám za seba. Ani pred nebeskou bránou sa nebudem predsa vyhovárať, že pán farár povedali. Myslím, že úprimný „neveriaci“ má pred tou vysnívanou nebeskou bránou optimistickejšie vyhliadky, ako pokrytecký veriaci.

Ale aj v cirkevných spoločenstvách sú ľudia, ktorí v žiadnom prípade nie sú pokrytcami. Nemení tento fakt tvoj pohľad na vec?

Nemení. Hovoril som o spoločenstve a systéme, nie o konkrétnych ľuďoch. Nikdy sa nedá generalizovať. Každý sa rozhoduje sám za seba, dokonca aj v rámci cirkevného spoločenstva. Myslím, že aj tie jednotlivé spoločenstvá sú rozdielne v miere pokrytecva. Ak by som mal ja povedať, tak mi pripadajú celkom fajn pravoslávni. Naproti tomu katolíci, to je absolútna katastrofa. Jasné, že nie všetci... ale priznajme si, toľko zla, čo sa v dejinách v mene Boha zo strany katolíckej cirkvi napáchalo...

IMG.jpg

Ty si spomínal Tao a Aikido ako tvoje momentálne duchovné zameranie...

Možno som bol v minulom živote Japoncom (smiech). Ale vážne. Nie, nechcem sa zaradiť ani k Taoizmu. Ja nemám rád žiadne cirkevné formy, v ktorých je niekto nadradení a niekto podradení. Tam, kde to začína zaváňať istým odtieňom politiky, kde sa už ľudia správajú tak, aby boli spokojní ich nadriadení, tam pre mňa nie je cesta. Tam, kde je konanie  dobra výsledkom poslušnosti a strachu z nadriadených, tam ma to neláka. Ja uznávam bezbrehú individuálnu vieru. Teóriu ohľadom viery ťa môžu naučiť učitelia, ale skutočnú vieru ti dá iba život. Ak ti učiteľ niečo povie a ty mu uveríš, nie je to viera v Boha, ale v učiteľovo poznanie. Jediná skutočná viera je podľa mňa iba osobný zážitok v rozličných podobách a intenzite.

Ale ak vsadíme na individuálnu vieru. Nebude tu potom nebezpečenstvo, že agresívni jedinci si vytvoria útočnú a nebezpečnú vieru?

To už hovoríme o morálke. Áno, máš pravdu, v súčastnosti je morálka daná prikázaniami. Ale úprimne. Nie všetci to dokážu dodržiavať (dokonca ani veriaci nie). Otázka je teda, čo s tým. Veď aj za tejto situácie, keď máme napísané (vo svetskom zákone i v Biblii) čo je správne a čo nie, ľudia vraždia, kradnú, smilnia...a sme späť u osobnej zodpovednosti. Vieš, najnebezpečnejšie miesto na Zemi je v partii. V partii spravíš niekedy veci, ktoré by si sám za seba nikdy nespravil. Fajčenie, alkohol, šikana, drogy... Vrátim sa teda späť k myšlienke, že nech stojíš pred súdom tu na Zemi, alebo budeš pred bránami neba, neospravedlňuje ťa, že si niekomu veril a on ťa oklamal. To, že tebe niekto prikázal v mene viery zabiť a ty si to spravil, nie z vlastnej, ale z jeho vôle, ťa neospravedlňuje. Jediný zodpovedný za to, kým si bol a čo si robil budeš vždy iba ty!

Je Tao lepšie ako kresťanstvo?

Ak ide o náboženskú skupinu a príslušnosť k nej, tak podľa mňa nie.

A čo Aikido?

Aikido nie je náboženstvo. Je to môj sen. Momentálne nemám priestor a čas, ale i keď raz čas a priestor budú, neverím, že budem nejaký super aikidoka, lebo k tomu nemám vlohy. Neprináleží mi o tom hovoriť, lebo som v tom iba batoľa, no robil som to tri roky a som ním fascinovaný. Čo by som o ňom tak povedal...Aikido je viac filozofia, ako cvičenie, ale pri jeho tréningu viac cvičíš ako filozofuješ (smiech). 

Ale nenastane aj v prípade vytvorenie istej skupiny okolo majstra, vytvorenie istej hierarchie a zase teda aj nutnej poslušnosti voči autorite?

Aikido nie je orientované na Boha. Jasné, vzniká tu typ školy s istou hierarchiou, no cieľom je sebazdokonaľovanie, ktoré nie je orientovanej na náboženstvo. A čo je hlavné. Neútočný charakter aikida vylučuje boj o moc, ktorý je tak typický pre spoločenstvá veriacich. Preto aj súťaže v aikide (v čistom aikide) sa nedarí zorganizovať. Keď sa žiaci aikida raz pýtali svojho majstra, kedy už budú mať prvý dan, odpovedal im: „Chcete prvý dan? Máte ho. Majte si danov, koľko chcete.“ Aikido nie je o súťažení navzájom, kto dosiahne vyšší stupeň. Je to sebapoznaní a rozvíjaní. Za jedným z majstrov prišiel starý pán a povedal: „Chcem sa začať učiť aikido, ale nič z neho neviem.“ A majster, ktorý aikido denno - denne cvičil viac ako pol storočia mu na to odpovedal, že je tiež iba začiatočníkom (smiech).

- - - 

Moja posledná otázka - Kto je teda PETER ČOKINA ŠEVČÍK – murár, cestovateľ, filozof?

Ateista a teista v jednej osobe... skrátka som ateista, ktorý akceptuje, že časť jeho JA je veriaca...

Hoi.jpg

 

Ďakujem za rozhovor. 


Rozhovor bol autorizovaný, Peter Čokina Ševčík v prepise nič nezmenil. (Foto: archív P.Š.Č.) 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Niekedy z toho ide mráz po chrbte, ako keby sme sledovali naživo úpadok Západu

Aj keby sa naučil správať normálne, Donald Trump už je v klietke vášní, ktoré sám vyvolal.

KOMENTÁRE

Toto sú hriechy? Vlastniť spodnú bielizeň, topánky na opätkoch?

Ak nenájdeme spoločnú reč, dopadne to zle.

DOMOV

Zala požiadal vedenie Smeru o pozastavenie svojho členstva

V Smere je od jeho počiatkov z roku 1999.


Už ste čítali?